Sen, príjemný sen...Pocit voľnosti, slobody...počujem klavír...nepoznám to...

 

 

Sedím na posteli, držím si čelo. Hlasne som si vydýchol, postavil sa, obul si šľapky a podišiel som zívajúc k oknu. Sledujem tmavú ulicu, nikde nikoho, pouličné osvetlenie oproti oknu poblikáva a vydáva nepríjemný bzukot ktorý počuť až cez okno...

 

Byt osvetluje len svetlo z kúpeľne, stojím tam, hľadím na seba do zrkadla. Oplachujem si tvár...

 

Z prázdnej chladničky vyťahujem poslednú konzervu ananásu...Dávam si ju do čierneho dlhého kabátu ktorý mám hodený na gauči na ktorom celé roky nik nesedel...

 

Pomali sa obliekam, dlhé čierne vlasy si dávam do copu. Vychádzam z bytu do vonkajšieho sveta, sveta samoty, temnoty a utrpenia...

 

Prechádzam sa sám prázdnymi opustenými ulicami kedysi veľmi známeho mesta...

Hlavou mi behajú myšlienky ktoré nepatria mne...cítim chládný vánok ktorý tu nie je...všetko je len veľká ilúzia klamstva a pravdy...

 

Vchádzam do veľkého mestského parku, jemné osvetlenie ledva ukazuje chodník temnoty, míňam postavy bez tváre, niečo si šomrú, ignorujem ich, vidím len svoj nenájdený cieľ...

 

Hmla, naplňuje aj moje plúca, vidím len jemnú žiaru lámp, následujem ich do neznámej známosti ostatných, nebojím sa, neteším sa, len tak si kráčam pripravený na ničotu vo mne

 

Predomnou sa objavuje obrovský altánok, uprostred je hrdzavé kreslo z ktorého siahajú pauvčiny na okolo...smerujem k nemu...cítim niečo čo by som nemal...cítim...sadám si do kresla. Vyťahujem konzervu ktorú otváram, vyťahujem z nej kľúč, kľúč od môjho srdca ktoré je chladné ako svet v ktorom žijem, svet ktorý ma stvoril, svet v ktorom musím žiť a musím zomrieť...Hlboko v mojej duši cítim tú ťarchu, odomykám ju a nechávam ju odísť preč do sveta v ktorom nechcem byť ale musím...smrť je tá odpoveď ktorej sa všetci bojíme a nevyhneme...

Prístupov 3019

Kvalita článku