blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG had-89
ČLÁNKY
GALÉRIE
DISKUSIE
4
SLEDUJETE BLOG
Welcome !!!
naked-snake89



Izba
pridal naked-snake89 17.2. 2011 o 21:34



   S ňou som bol schopný ísť aj na kraj sveta, presťahovali sme sa, mali krásny spoločný život a potom ma opustila. Našla si nejakého realitného agenta a odišla z Brahms. Odišla bez rozlúčenia, zostal mi len tento byt, dokonca aj svoje veci si tu nechala. Žil som si svoj skromný život, pracoval som ako fotograf pre jeden prírodopisný časopis. Neplatili zle, len mi to nestačilo na platenie bytu. Rôzne vedľajšie kšefty mi dopomáhali k lepšiemu životu. Vracať sa k rodičom sa mi už nechcelo, predsa len, mal som dvadsať osem rokov, chcel som byť samostatný, dokonca ani nevedeli že som sa s Nikol rozišiel.


Nikol, krásne dievča mojich snov. Štíhla, vysoká, čierne dlhé vlasy, hnedé oči, miloval som jej vôňu vlasov, jej nádherný smiech. Mal som ju rád ale ona mňa asi nie.

Po pár mesiacoch sa mi začali stávať čudné veci, záhadné telefonáty, počul som len šumenie a nejaké náznaky rozhovoru, ale poslednou dobou sa to zhoršovalo. Cítil som ako keby ma niekto doma sledoval, ako keby tam so mnou niekto bol, pár krát sa mi sami od seba otvorili dvere, alebo sa mi posunul od steny gauč počas toho ako som bol v práci. Nevedel som čo mám robiť, pripadal som si ako blázon, kto by mi asi tak uveril. Od rozchodu s Nikol som zostal samotár takže zdôveriť sa s problémami aké ma sužovali poslednou dobou bolo nereálne.


Začal som mávať divné sny, môj byt vyzeral úplne inak, celý bol pokrytý ako keby hrdzou a krvou, keď som prišiel do obývačky bol tam spustený televízor ktorý však nebol vôbec zapojený v elektrickej zásuvke. Vždy som sa poobzeral po celom byte až pokiaľ som v jednej stene nespoznal rysy nejakej tváre ktorá sa začala hýbať. Tá postava začala vyliezať zo steny, kričal som a veľmi som sa bál. Bol to nejaký muž ktorý vyzeral že už je dávno mŕtvy, celý bol popálený, chytil ma za nohu a nepúšťal, plazil sa ku mňe a vydával nepríjemný chrapľavý zvuk. Kričal som, už bol pri mojej tváry, načiahol sa s jeho rukou k môjmu krku...

Tento sen som mával čoraz častejšie. Vždy bol čoraz reálnejší. Mal som pocit že potrebujem odbornú pomoc. Rozchod s Nikol vo mne zanechal veľké následky, začal som si písať tento denník pre istotu že sa nestane niečo horšie.


Štvrtok 06.09. 1994 :


Zase ten sen, tentokrát som ho však nedosníval celý lebo som sa zobudil na vlastný krik, celý spotený a vystrašený. Deň prebehol klasicky až na to že keď som sa večer vrátil z práce domov tak mi nešli otvoriť okná, na jednom z jeho krajov sa urobil čudný hrdzavý fľak ktorý sa ako keby hýbal.


Pondelok 10.09 1994 :


Zobudil som sa, zvyknutý na zlý sen, vybral sa do kuchyne no zastavila ma neskutočná zmena v mojom byte, presnejšie zmena na mojich bytových dverách. Boli celé obklopené reťazami, zamknuté z vnútra. Zo strachom som si utekal vziať bejzbolovú pálku a prehľadal celý byt. Nikto tu však nebol, podišiel som k dverám aby som prišiel na to čo bolo hneď jasné. Boli na pevno zamknuté, z pod dverý vychádzal nepríjemný chlad a záhadné ozveny. Pozerám cez kukátko, vidím tam len moju susedu. Začal som búchať, trieskať do dverý, kričal som ale nereagovala, ako keby ma nepočula. Otočil som sa a kľakol si na kolená, mal som zmiešané pocity. Cítil som obrovský strach a zároveň hnev. Prečo práve ja?

Z vrchu dverí bolo počuť nejaké škrábanie, postavil som sa a otočil k dverám. Bol tam vyritý krvavý text: "Neodchádzaj z bytu Walter". Aký Walter? Snáď nemyslí mňa! Zmätene som hladel na dvere a nechápal som čo sa to tu vlastne do pekla deje.

"Niekto si robí srandu?" zakričal som cez celý byt, " Čo to má znamenať? Nejaký zasraný vtip? Skrytá kamera?" Samozrejme, odpovede som sa nedočkal, naďalej hladím cez kukátko ale nič sa tam nedeje, búchal som a kopal do dverý, no ani sa nepohli.

Od kopania ma vyrušilo veľmi silné tresknutie, bolo to z kúpelne. Dobehol som tam, na miesto môjho umývadla tam bola obrovská tmavá diera. Vychádzal z nej iba nejaký šum a vánok, že by jediná cesta von?

 

 

   Silný buchot srdca, strach, pocit zatratenia. To ma sprevádzalo pri lezení do toho prekliateho tunela. Šiel som po kolenách, zvuk ktorý som počul bol hlasnejší a vánok ktorý mi pristával na mojom spotenom čele bol silnejší. Cítil som pach ako po daždi, začínal som veriť že sa odtiaľto dostanem. Začul som spoza mňa nejaký chrapčavý zvuk, otočil som sa a bol tam ten muž z mojich snov. Schmatol ma za nohu a ťahal späť do môjho temného bytu. Kopal som, kričal až som ho zasiahol nohou do tváre no v tom ma naplnil nepríjemný pocit a upadám do bezvedomia.

Počujem hustý dážď spoza okien, otváram oči, bolí ma hlava.


Ležím v nejakej špinavej posteli, v izbe ktorú som do vtedy nepoznal, posadil som sa na bok postele obzerajúc sa kde sa nachádzam, nemal som však poňatia ani len ako som sa sem dostal. Podišiel som k oknu a uvidel hustý tmavý les ktorý obklopoval celú chatu v ktorej sa udiali veci čo zmenili ľudom z jedného mesta budúcnosť...


Po tom čo som prehľadal celú izbu ktorá vyzerala už zo pár rokov opusteno som z nej vyšiel, predomnou bola malá chodbička plná čiernobielych fotiek povesených na stenách. Bola na nich nejaká žena s dievčaťom, ani na jednej fotke sa však neusmievali. Vyzerali utrápeno, ako keby boli nešťastné.

Počujem jemný detský hlas: "Za tebou."

Otočil som sa a pociťujem silnú ranu na hrudi, preletel som stenou až do obývačky a spadol rovno pred krb. Vypľúvam krv, krčím sa na zemi od bolesti a popritom si obzerám okolie aby som zistil kto alebo čo mi to urobilo. Nič neobyčajné však nevidno, veľký rozpálený krb osvetloval celú miestnosť kde boli povesené rohy vysokej zvere a zavesená brokovnica.Šťastie mi zaprialo, bola nabitá. S lepším pocitom som vyšiel von z chaty, dážď zoslabel, cítim príjemnú vôňu lesa a spomenul som si na tunel v ktorom mi do nosa udrela presne tá istá aróma. Pár metrov ďalej bola garáž so zaparkovaným starým pickupom. Rozbehol som sa proti nemu no predomnou skočila nejaká bytosť. Vysoká vychudnutá bytosť s postavou podobnou človeku, ale bola bez tváre, vydávala nepríjemný piskľavý zvuk z ktorého ma rozbolela hlava.


   Sedím oprený o prednú kapotu auta. po rukách a tváry mi steká krv tej beštie, hľadím na brokovnicu ktorá je hodená v rohu garáže. "Prečo práve ja?!" kričím, trasiem sa od zimi a strachu. Po kolenách dobehnem k brokovnici, pevne ju držím v rukách. Obzerám si garáž, utierajúc si krv z tváre, nachádzam kľúče od auta. Otváram dvere od auta a štartujem odhodlaný vypadnúť odtiaľto čo najďalej. Vyšiel som s autom z garáže, cesta ma vedie cez hustý les. Chcel som zistiť kde sa nachádzam tak som si pustil rádio no okrem šumu som nič nepočul, na zadnom sedadle ma potešila krabička nábojov do brokovnice.


   Po asi pol hodine začal les rednúť, cesta začala klesať, po pár minútach bolo vidno v popredí nejaké domy. Obrovská ceduľa mi oznamuje a popritom ma víta v Silent Hille, v meste ktoré je pár míľ vzdialených od Brahms, "do čerta ako som sa sem dostal?" behalo mi hlavou, jediné vysvetlenie je a to že snívam.

Silná hmla ktorá vznikla po daždi je tak hustá že som musel zastať na chodníku pri kraji mesta a ísť pešo. Mesto zívalo prázdnotou, na rýchlo odparkované autá, niektoré nabúrané. "Je tu niekto?" zareval som, no žiadna odpoveď. Po nejakej chvíly som sa dostal pred policajnú stanicu, dvere boli otvorené, v opustených kanceláriách sedela osoba."Haló? Počujete ma?" Osoba schmatla jej zbraň a mierila na mňa, neváhal som a zamieril som na ňu brokovnicou. Bola to žena, policajná dôstojníčka, blondína, krátke vlasy....

Sedíme v nejakej kancelárii a pijeme kávu, vysvetlil som jej všetko čo sa mi stalo s pocitom že budem vyzerať ako blázon no opak bol pravdou, verila mi. Dostala sa do mesta na motorke s ktorou havarovala. Pýtala sa ma na nejaké malé dievča, či som ju náhodou nevidel, asi 9 rokov, čierne krátke vlasy vo farebných šatoch. Po ceste sem som však nikoho nestretol. Policajtka sa volala Cybil Benettová. slúži v meste z ktorého pochádzam, Brahms. Sľúbili sme si vzájomnú pomoc, ja jej pomôžem nájsť to dievča a ona mi pomôže zistiť čo sa tu deje a dostane ma domov.


Utorok 11.09. 1994


Necítim sa dobre, hľadali sme v turistickej časti mesta no beznádejne, sem tam sme natrafili na tie monštrá no nebol veľký problém sa ich zbaviť.


Streda 12.09.1994


Je mi ešte horšie, ráno som zvracal, nechutí mi jesť.

V jednej uličke sme našli na stenách nejaké symboly a dieru, dieru podobnú tej v mojej kúpeľni. Rozhodol som sa že sa tam pozriem, Cybil šla hneď po mne, začala sa mi točiť hlava, celý sa trasiem, ležím, Cybil na mňa kričí no nereagujem. Omdlel som.

S krikom som vyskočil z postele. Ležím u mňa doma." Bol to len sen?" pýtajúc sa samého seba, zmätený vchádzam do obývačky kde sa nič nezmenilo.

Zvoní mi telefón ktorý do teraz nefungoval. "Kde si zmizol? Pomôž mi prosím ťa!" To bol hlas Cybil!"

 

 

Hustý les, prudký dážď a búrka, osamelá postava sa približuje k útesu z ktorého padá vodopád, tá osoba je žena, mladá žena, vyzerá že je mimo, ako keby bola námesačná. Je zriedkavé že počas búrky vidno mesiac, dnes je to však výnimka, osvetloval celú krajinu. Žena sa približuje k okraju, niečo si žundre po pod nos "Silent Hill, Silent Hill". Zastavila pár centimetrov nad okrajom útesu. Skáče, jej telo bezvládne padá, kvapky dažďa sú pomalšie než rýchlosť jej tela ktoré práve dopadlo na skalnatý útes. Voda ktorá ho obklopuje sa zafarbuje na červeno, lenže niečo je čudné, krvavý fľak sa stále zväčšuje, celé jazierko kam voda dopadá je krvavá, blýska sa, vietor zosilnel ešte viacej, blesky osvetľujú tvár tej ženy...Nikol...otvára oči a usmieva sa...


Ďalší sen, predstava, ktorej nerozumiem, chce mi niečo naznačiť? Je Nikol v nebezpečenstve? Už neviem čo je za deň, neviem či je noc či deň, myslím si že som do tej diery nevstúpil asi tri dni no nie som si istý. Pocit hladu či smädu vôbec nepociťujem, cítim len prázdnotu a beznádej čo ma obklopuje.

Sedím na pohovke otočený k oknu, pozerám sa na svet ktorý je tam vonku, nič netušiac čo práve zažívam, čo práve cítim. Koho by to aj trápilo?

V tom sa však ozvalo tresknutie, ako keby kopnutie do dverý, postavil som sa a obzrel si dvere...

Niečo z pod dverý vyšlo von, nejaký papierik, pribehol som k dverám, hladím do kukátka no vidím len prázdnu chodbu. Posadil som sa na zem, vytiahol papierik na ktorom bol odkaz: "Odpovede nájdeš len sám v sebe, tvoja myseľ je jedna veľká diera, vieš kde nájdeš odpovede..." na konci odkazu boli iniciály N.J. to sú iniciály Nikol pomyslel som si.

Stojím v kúpeľni pred tou dierou, pred vchodom do nočnej mory, ale je to naozaj mora? Čo ak je toto nočná mora a v tom druhom svete naozaj žijem? Zobral som si do ruky brokovnicu s ktorou som sa cítil bezpečnejšie, opatrne som podišiel k diere, vliezol do nej a po štvornožky som sa vydal do tajuplného sveta zahaleného v hmle...


Prebral som sa v tej istej chate, brokovnicu mám vedľa seba, ležím na posteli, vidím že vonku je stále silná hmla no tuším že začalo snežiť. Vstal som a chcel som výjsť von, no všimol som si že na fotkách sa tá žena s dieťaťom odrazu usmievajú, preliezol som otvorom ktorý som tu naposledy urobil po útoku toho monštra.

Nepríjemné ticho prekrikoval len vietor ktorý hýbal korunami stromov. Ako keby im šepkal tajomstvá tejto kliatby a stromy sa len bezcitne bavili. Najprv som si myslel že to čo padá je sneh, no bol to popol, ako keby niekde horelo no necítil som žiadny pach ohňa.

Šiel som do mesta, čo iné mi zostávalo keďže všetky cesty boli odrezané, ako keby som bol v nejakej vystrihnutej myšlienke ktorá patrila nejakému bláznovy. Cestou som si všimol zničenú policajnú motorku ktorú som musel pred tým prehliadnuť, asi patrila Cybil. Nohy ma začínali bolieť pretože som išiel pešo, auto ktorým som jazdil zostalo v meste, už si však presne nepamätám kde, v tej hustej hmle mi prišli všetky časti mesta veľmi podobné. Po pár hodinách som sa dostal k centru mesta, všade hrobové ticho, no ako som kráčal prázdnymi ulicami niečo som začul, bola to nejaká hudba možno z 50. rokov, ženský vokál ktorý vytváral ulicami ozvenu sa zvyšoval. Počul som a bol som si istý že sa k zdroju hudby približujem, v popredí som videl obchod so starožitnosťami.


Podišiel som k dverám, myslel som si že je to Cibyl čo spustila hudbu, otvoril som pomaly dvere, na ktorých bol zvonček ktorý zazvonil, hudba sa vypla. Brokovnicu som pevne stisol, držal som ju pevne v rukách pripravený vystreliť. "Haló, je tu niekto? Ktokoľvek, prosím ozvite sa." vyšlo mi z úst, počul som len nejaké kroky, niekto ušiel zadným vchodom. Rozbehol som po ňom, starý gramofón začal nepríjemne chrčať aj keď bol vypnutý, nedával som mu nejakú pozornosť, len som okolo neho prebehol.

"Stoj prosím ťa! Chcem len nejaké odpovede!" Kričal som za osobou ktorá mi ušla bočnými uličkami. "Do riti" zahrešil som, v myšlienkach mi behali výčitky z toho že som sem liezol. Z hrobového ticha sa prebrali hlasité sirény, stál som na boku uličky, začínala obrovská tma. Všetko sa chvelo...

Začalo pršať, sirény sa stíšili až na koniec vypli.


Všade je tma, bojím sa, nič nevidím jednou rukou sa pridŕžam o stenu domu aby som nespadol. Pár metrov odo mňa sa niečo pohlo, zakričal som kto tam je no počul som len nejaký chrapľavý zvuk, namieril som brokovnicou približne tam odkiaľ ten zvuk vyšiel. "Varujem Vás! Budem strieľať!" No odpovede som sa nedočkal. Vystrelil som, záblesk výstrelu mi na sekundu osvetlil ulicu, všade okolo mňa boli monštrá, bez tváre, vystrelil som ešte raz, jednu som trafil, znova som vystrelil a začal utekať.

Bežal som asi minútu než ma niečo chytilo za ruku, spadol som a ťahalo ma to, kričal som, stratil som brokovnicu, naplnil ma ten najhorší pocit ktorý som ešte nezažil. Bránil som sa tomu, monštrum vydávalo nejaký odporný zvuk, neviem čomu sa to podobalo. Schmatlo ma to za krk. Drží ma to vo vzduchu, dusím sa, nohami kopem na okolo no nič som netrafil. Nemôžem sa nadýchnuť, omdlievam, cítim že je koniec a teším sa naň.


Preberám sa na ulici pred budovou miestnej polície, znova je hmla a padá popol. Brokovnica ktorú som stratil je pohodená pár metrov odomňa. Ničomu nechápem, všetky teórie ktoré som mal mi boli v tomto okamihu na nič, vedel som že som stratený. Uchopil som zbraň pevne do rúk a vstúpil do budovy, dúfal som že tam nájdem Cybil, na informáciách som prehrabal všetky zásuvky, poličky proste všetko, našiel som len nejaké náboje, baterku ktorú isto budem potrebovať a dopis smerovaný nejakému Jamesovy Sunderlandovy, písalo sa v ňom niečo o jeho žene ktorá ho tu čaká.

Porozhiadol som sa po opustených kanceláriách, dvere od zbrojnice boli otvorené, poobzeral som sa po nejakej ďalšej zbrani, na zemi ležala pohodená policajná pištoľ, nevedel som s ňou zaobchádzať ale pre istotu mi hriala miesto za pásom od nohavíc.


Kráčam pomalým krokom, pod nohami mi praskajú staré zničené parkety. Stúpam po rozhádzaných policajných zložkách, všade je neporiadok. Zbraň mám pripravenú a stále ju pevne zvieram v rukách, srdce mi bije silnejšie, počujem nejaké zvuky od ošetrovne. Plíživím krokom sa približujem, dvere sú pootvorené. Vidím tam postavu "Stoj lebo vystrelím!" bolo jediné čo zo mňa vyšlo, postava sa otočila, bola to Cybil, bola však celá dobitá. Ošetrovala svoje rany po súboji s nejakou príšerou. Povedal som jej všetko čo sa mi odvtedy čo sme sa naposledy videli stalo. Ona našla dievča ktoré hľadala, len nemohla nájsť jej otca, dievča sa jej potom nakoniec vytratilo. Bola zničená z toho že jej utiekla, bála sa o ňu v tomto nebezpečnom meste.

Sirény začali znova húkať. Začal som panikáriť, Cybil ma upokojovala, vybral som si baterku ktorú som pred tým našiel a videl som niečo neskutočné, steny sa sami olupovali, omietka začala opadávať,vytekala z nich krv, všetko bolo od krvy, drevenné steny nahradil hrdzavý kov. Cybil nabila svoju zbraň, museli sme vypadnúť z policajnej stanice. Utekali sme, cestou sa nám podarilo zničiť zopár monštier bez tváre.

Udychčaný stojíme pred hlavným východom. "Walter si pripravený?" pýta sa ma, "Nemáme na výber" odpovedám. Odkopla dvere a spoločne sme sa vydali napriek temným svetom plným monštier nájsť odpovede...

 

 

Po prechádzkach v Silent Hille som našiel na jednej z odrezaných ciest od sveta notes, písal do neho nejaký mladík svoje pocity, pocity podobné mojim...


23. september 1983


Chladný vánok mi hladil tvár, cítil som vôňu jazera Tolucy. Rád som sa naň chodieval pozerať. Svojho času to bola najvychýrenejšia turistická oblasť v okolí tristo míl. Potom sa tu začali predávať drogy, začali sa tu šíriť nejaké reči o záhadnom okultizme. Zmenilo sa tu počasie na nepoznanie a teraz mesto zíva prázdnotou. Rád sa prechádzam ulicami, premýšlam o živote mimo Silent Hill. Chcel som ísť do susedného mesta Brahms ale niečo ma tu stále drží. Nejaký vnútorný pocit mi vraví že tu mám zostať....


5. október 1983


Dejú sa tu čudné veci, na polícií sa ohlasujú záhadné zmiznutia ľudí z mesta. Všade vládnu nepokoje, ľudia sa boja. Vraj v tom majú prsty tí druhí, no nedávalo mi to nejaký zmysel. Bola to len banda hlupákov čo uznávali nejakého Bôžika...

Ďalšie riadky nedokážem prečítať, notes ležal v kaluži krvy....


19. október 1983


..jím sa, ..kto tu nie je. Na mesto padla hustá hmla, z neba padá biely popol. Ako keby to nebola realita ale nejaký sen z ktorého sa nedokážem zobudiť. Prenasledujú ma zlé myšlienky z minulosti. Veci ktoré som urobil svojej rodine. Je toto koniec? Čo keď som už mŕtvy a toto je môj posmrtný život?

neviem čo je toto za dátum....

Niekto ma naháňal. snažím sa nájsť cestu z mesta ale všetko je zablokované a odrezané od okolia. Počujem čudné zvuky. Škrípanie nejakého kovu...

Som zranený, chytil ma besný pes a pohrýzol ma do ruky, bol celý od krvy a nemal oči. Neviem čo bude so mnou, cítim že sú to moje posledné hodiny života. Počujem nejaké zvuky ktoré sa ku mne približujú, nevládzem už bežať. Odpusť mi Bože za moje hriechy, bojím sa smrti...



Chudák, nemal toľké šťastie. dúfam že ja nájdem odpovede čo sa to tu do pekla deje...

 


 

 

Cybil odkopla dvere a spoločne sme sa vydali napriek temným svetom plným monštier nájsť odpovede...

Vyšli sme do ulíc, pevne som držal moju zbraň v rukách, kráčal som za Cybil. Okrem tmy nás však nič iné nečakalo. Ulice boli prázdne, žiadne monštrá len nekonečná tma a jemný dážď ktorý mi kvapkal na vystrašenú tvár. Baterka nám osvetľovala smer našej cesty, videli sme ani nie na meter dopredu. Dostali sme sa do slepej uličky, na jej konci nás čakali schody do nejakej budovy. Jej nápis naznačoval že je to bar. Cybil vykročila k dverám, ja som stál dole pod schodami a sledoval som okolie, pripravený vystreliť ak sa niečo pohne.

Dvere boli pootvorené, ako keby to bolo naplánované že sem máme vojsť. Vyšiel som po schodoch dnu, hrala tu príjemná pesnička, úzka chodbička v ktorej sme stáli viedla do veľkej miestnosti plnej stolov a veľkého pódia nad ktorým svietil nápis Heaven´s Night, tak sa volal tento podnik. Trocha sme sa tu popozerali, podišiel som k pultu, než som však k nemu došiel silno ma rozbolela hlava, padol som na kolená, zbraň mi spadla na zem a vystrelila. Cybil sa rozbehla ku mne ale to bolo všetko čo som zaregistroval, hlavou mi prebehla spomienka, spomienka ktorá ako keby nepatrila mne ale bol som tam...

Tá istá hudba, bar je plný ľudí, sedím pri pulte a rozprávam sa so záhadnou ženou, vysoká štíhla blondína v červených šatoch. Kupujem jej drink, niečo jej vravím a ona sa smeje, z vrecka vyťahuje papierik na ktorom je jej číslo a meno, volá sa Maria. Postavila sa a odchádza k pódiu na ktorom ide predviesť to, čo jej ide najlepšie...

"Walter, Walter si v poriadku? Počuješ ma?" Kričí na mňa Cybil, no okrem silnej bolesti v hlave všetko na okolo skoro nevnímam...Vidím zase Mariu, sme v nejakom hoteli, v posteli a...Nikol...čo som to urobil...

Hlava ma prestala bolieť, jediné čo som cítil bola nenávisť, nenávisť voči sebe za to čo som urobil. "Ako som na to mohol zabudnúť !" Cybil som všetko vysvetlil, nechápala však akú rolu v tom všetkom hrá ona.

Zostali sme ukrytý v bare, čakali sme kým v meste nastane svetlo. Cybil mi porozprávala trocha viac o sebe, za čias keď mesto patrilo k najlepšiemu turistickému miestu v okolí tu bol nejaký psychopat ktorý uniesol chlapca a skočil s ním do vetracej šachty z neďalekej bane. Cybil skočila za chlapcom a zostala tam s ním dva dni pokiaľ ich nevytiahli.Skutočne bola oddaná svojej práci, položila by aj život aby to dievča našla.


Cybil zaspala, ja som dával pozor, aj tak by som nezaspal, nespal som už veľmi dlho no na pocit únavy ako keby som zabudol. Sledoval som okolie Silent Hillu z okna, tma už skončila. Videl som len hustú hmlu ktorá obklopovala toto nádherné miesto. Popol ktorý dopadal na zem sa jemne víril. Všimol som si že všetky hodiny v meste stoja, ako keby tu zastal čas, ako keby to bolo Bohom zabudnuté miesto. Možno je to tu posledné miesto života, miesto v ktorom človek musí odhaliť svoju podstatu a posunúť sa vpred ale čo ak už pre mňa nie je cesta vpred? Žijem minulosťou, v ktorej som bol šťastný, ktorá ma naplňovala.

Cybil ma chytila za plece, "Môžeme vyraziť" dodala, vzala si zbraň a vybrali sme sa k hlavnému vchodu s pocitom že netušíme kam máme vlastne ísť. Ale mesto to vie presne, ukáže nám cestu.

Vyšli sme do ako vždy prázdnej ulice. Kráčali sme pomalím krokom, všade bolo ticho, také ticho že bola počuť jeho ozvena. Bočné uličky boli vytrhnuté takže sme nemali kde zablúdiť. Dostávali sme sa k obytnej oblasti mesta, staré rodinné domy ktoré kedysi dýchali životom sú teraz len staré domy ktoré zasypáva popol. Z nepríjemného ticha nás vytrhol zvuk zvonov, pravdepodobne z kostola. "Kostol je neďaleko od nás, poď pobežíme tam" dodala Cybil a bežali sme k zdroju hluku.

Udychčaný som sa opieral o plot, zahladel som sa dopredu a uvidel som nádherný kostol s vysokou vežou, čas na hodinách bol zastavený na 2.06 ako aj na ostatných. Pri hlavnom vchode stála limuzína o ktorú bol oprený starší muž v tmavom klobúku a kabáte, akurát si zapaloval cigaru.

"Potrebujeme nejaké odpovede" povedala Cybil a kráčala k mužovy, dal som sa dokopy a išiel som za ňou...


 

 

   Hlavu mal naklonenú k zemi, klobúk mu zakrýval tvár a popritom si pripaloval cigaru. Cybil sa k nemu pomali približovala s namierenou pištoľou. Bol som si istý že vedel že tam sme ale ani sa nepohol, hmla ktorá nás obklopovala bola dosť hustá ale dym s cigary som videl zreteľne.

" Pane, ste v poriadku?" vykríkla Cybil, muž pohol s tvárou tak že si nás jedným okom obzrel. Vzdychol si a odhodil cigaru " Konečne niekto živý." vyhŕklo z jeho úst a až teraz som si všimol že v druhej ruke držal pištoľ ktorú mal namierenú na nás.

Cybil: "Pane, ste v poriadku? Ako ste sa sem dostal?"

Záhadný muž sklonil zbraň a zdvorilo sa predstavil, volal sa Christopher Mellow, vraj tu pracuje v miestnej nemocnici. Jeho tvár mi bola veľmi známa ale nevedel som odkiaľ.

Christopher: "Po práci som si zdriemol v kancelárii, keď som sa zobudil všetci boli preč, nechali si tu aj svoje osobné veci, čo sa tu do pekla deje? Všetky tie tajomné zvuky a tie monštrá..."

Cybil mu porozprávala náš príbeh ako sme sa sem dostali, vôbec sa však netváril prekvapeno.

Prestával som tomu rozumieť, nevedel som akú rolu tu hrá Cybil a Christopher. Prestával som veriť že mi preskočilo, bral som to ako realitu a chcel som sa vrátiť do normálneho života.

Chris sa pridal k nám, vraj prezrel celú južnú časť Silent Hillu a všetky cesty sú preč, mesto je doslova vytrhnuté z okolia. Nezostávalo nám nič iné len slepo blúdiť po meste a hladať nejaké stopy ako sa odtiaľto dostať. Dostali sme sa na ulicu Midwich, veľká hrdzavá tabuľa nám oznamovala že pár metrov od nás stojí základná škola. Z diaľky sme začuli detský plač, Cybil spozornela, dúfala že nájde to dievča.

Bežali sme za plačom ktorý nás dostal pred jednu z bočných slepých uličiek. Po jej stranách boli garáže v ktorých boli zaparkované autá, pohádzané staré detské kočíky pri stene pôsobili čudným dojmom. "Počkajte ma tu!" dodala Cybil a šla napred.

Stáli sme tam obaja a čakali. Neprehovoril som ani slovko, Chris vyzeral tiež že sa mu nechce rozprávať. V rukách držal svoju zbraň, až teraz som si všimol že to bol nejaký starožitný revolver.

Sledoval s obavami okolie...

"Takže vy ste doktor? " jediné čo ma napadlo.

"Áno, pracujem ako psychiater..." v tom sme sa obaja strhli. Z uličky zaznel výstrel, rozbehli sme sa tam. Na jej konci stála Cybil, v jednej ruke držala zbraň a druhou rukou držala za sebou malé dievča ktoré plakalo. Strielala na, ani neviem opísať čo to bolo. Bolo to veľmi veľké, malo to veľa končatín a pomali sa to k nim približovalo. V žilách mi stŕpla krv, ani som sa nepohol. Srdce mi bušilo, prestal som vnímať svoje okolie. Cítil som že padám k zemi.

Medzitým počuť s uličky len krik a výstrel...

 

   Preberám sa, cítim že som spútaný. Ležím na nejakom stole, obzerám si okolie, som na nejakom nádvorí, prší na mňa a všade je tma, ale nie taká aby som nevidel. Snažím sa vymaniť z koženných obručí ktoré ma držia. Cítim ako sa mi zarezávajú do ruky ale neprestávam. Z jednej som sa vytrhol, pomali ale iste som sa dostal preč z toho stola. Lepšie som sa poobzeral a vidím že všade na okolo sú okná, som na nejakom dvore. Zapol som si baterku a pred sebou vidím obrovské dvere z pod ktorých vyteká červená tekutina. Dúfal som že to, na čo sa pozerám nie je krv. Obchádzam to a snažím sa otvoriť tie dvere, sú ale moc ťažké, trocha som ich priotvoril. Pozerám dnu, vidím nejakú postavu ako za sebou niečo ťahá. Pre boha, bola to nejaká mŕtvola. Odskočil som od dverí, cúval som a modlil sa že ma tá kreatúra nevidela. Až teraz som si uvedomil akú som urobil chybu keď som zahodil tú pištoľ s domienkou že budem potrebovať iba brokovnicu ktorú som stratil. Začal som panikáriť, pozeral som sa na všetky tie okná na ktorých boli hrdzavé mreže až som si všimol že na jednom nie sú. Rozbehol som sa k oknu a všimol si že obrovské dvere sa začali otvárať. Stál som pri okne, lakťom som rozbil špinavé sklo a začal liezť dnu, obzrel som sa za seba a v tých dverách stála veľmi vysoká postava, v ruke ťahala obrovský meč a na miesto hlavy to malo nejakú vec pripomínajúcu trojuhoľník. Celá tá ozruta bola od krvy a pomalím krokom sa začala ku mne približovať. Škrípavý zvuk z meča ktorý za sebou monštrum ťahalo ma popohnalo na pred. Bol som dnu, až teraz mi došlo že som v škole. Stál som oproti tabuli ktorá bola pokrytá pavučinami. Podišiel som k nej, boli tam nejaké verše:

 

Preklínam ťa, preklínam ťa,

rýchlo zbavím sa ťa.

Trpieť budeš na veky,

v pekle zhniješ za hriechy...

 

Nepríjemné čítanie mi prerušil rachot okna ktoré rozbilo to monštrum. Rozbehol som sa k dverám z učebne a dostal som sa na dlhú chodbu pokrytú nejakým nechutným bledým slizom ktorý stekal zo stropu. Ponáhlal som sa až som sa dostal na koniec dlhej chodby. Predomnou stála brána s pod ktorej prenikalo silné biele svetlo. Rozbehol som sa a skočil som bokom do brány ktorá sa otvorila.

 

Brána sa za mnou zatvorila a ja som stál na nábreží jazera Toluci. Znova ma obklopovala hustá hmla a na ramená mi dopadal jemný popol. Musel som si sadnúť na zem a rozmýšlal som nad všetkým čo sa tu deje. Rozmýšlal som čo sa stalo so Cybil a s Chrisom. Dúfam že sú v poriadku a že Cybil zachránila to dievča. Hlavou mi behalo veľa myšlienok, nevedel som sa ukludniť, už je toho na mňa moc. Porozhliadol som sa po okolí, bránu som radšej vymkol kovovou tyčou ktorá bola neďaleko pohodená. Uvedomil som si že sa nachádzam v parku, stromy ktoré stratili listy obklopovali moju samotu. Niečo mi tu však nesedelo, "veď ja som tu už bol" obzerám sa po okolí. Hmla ustúpila, videl som veľa ľudí, boli na prechádzkach, všetci sa usmievali,bol krásny slnečný deň, z jazera boli počuť motorové člny a detský radostný krik. Otočil som sa za seba a videl som ju, Nikol utekala ku mne. Vyskočila na mňa a pobozkala ma, objímala ma, naplnil ma pocit šťastia a objatie som jej opätoval spolu s bozkom.

Niečo mi vravela ale vôbec som jej nerozumel. Usmievala sa a ukázala mi prstom na neďaleký hotel v ktorom sme boli ubytovaný. Zahladel som sa na to krásne miesto, niečo mi však blesklo do očí. Vyvrátil som zrak a všetko zmizlo, stál som tam uprostred parku úplne sám.

 

Pochopil som kam mám ísť...

 

 

 

   Neviem ako, ale poznal som celú cestu ako sa dostať do hotela. Pomalým vystrašeným krok som šiel po hlavnej ulici. Bezbranný, vydesený a sám. Začínalo mi byť dosť chladno, neďaleko odomňa bolo vyvrátené auto, mal som šťastie pretože v ňom bola bunda, síce stará a dieravá ale poslúžila mi. Zima bola čoraz tuhšia, začínala byť tma a až teraz som si všimol že popol ktorý dopadal na prázdne ulice mesta nahradil sneh. Začínalo snežiť ešte viac, zle sa mi išlo, a ledva bolo vidno na pár metrov. Zostal som stáť na moste ktorý oddeloval južnú a severnú časť mesta. V diaľke bolo vidno svetlá, hlavná ulica ktorou som mal ísť bola osvietená pouličnými lampami. Šokovaný a nechápajúci čo sa tu deje, som sa vydal osvetlenou cestou, z diaľky bolo počuť nejaké nepríjemné zvuky ktoré vychádzali z papúľ nejakých krvilačných beštií.

Začínam utekať, obzerám sa po okolí a stále počujem že sa to ku mne približuje, baterkou sa snažím osvetliť smer odkiaľ to monštrum pravdepodobne beží ale hustý padajúci sneh mi to vôbec neumožňuje. Už nevládzem ale nespomaľujem na chôdzi, dostávam sa do oblasti plnej obytných domov, s nápadom ukryť sa tam som pribehol k najbližšiemu domu, dvere boli zamknuté. Monštrum sa ku mne približovalo, jeho zvuk bol nepríjemný. Vykopol som dvere a bežal dnu, utekám na poschodie do nejakej miestnosti. Zavrel som za sebou dvere, prisunul k nim gauč aby sa nedali otvoriť, sadám si na zem a opieram sa o gauč, srdce mi silno tlčie a snažím sa lapiť dych, príšera je už vo vnútri, robila tam rachot, praskanie starej podlahy prezradilo že už je na poschodí. Triasol som sa, uprene som pozeral na zem a tlačil som na gauč aby sa neodsunul. Skríkol som, beštia trieska na dvere izby v ktorej sa schovávam. Škrípanie a búchanie do dverí prehlušuje len jej nechútné kvílenie.

Zrazu nastalo ticho, neskutočne nepríjemné ticho. Počul som len zvuk vánku za oknami a dopadajúci sneh na okno.

Začínal som sa ukludňovať, prestal som sa chvieť a začal znova normálne uvažovať. Porozhliadol som sa po okolí v izbe, nebolo tu nič podstatné. Starý nábytok a krb dotvárali nepríjemnú atmosféru.

Pozerám sa von oknom, nechápem kde do pekla sa za takú krátku chvíľu nabralo toľko snehu, z okna mám dobrý výhľad, sledujem svoje okolie a obzerám si cestu ktorá smeruje k hotelu.

 

Pri zatváraní okna ma zamrazilo, krvilačná beštia stála vonku, hľadela na mňa a cerila tie nechutné špicaté zuby. Bola celá biela, mala ohnivé oči a dlhý chvost, podobala sa na zmiešaninu psa a ľadového medveďa. Začal som panikáriť, zavrel som za sebou okno a čakal. Z vonku bolo počuť rachot a trieskanie, monštrum sa snažilo vyliezť hore a dostať sa ku mne cez okno. Bola hore, vystrašený som odsúval gauč ktorý sa zasekol o stolík a nedal sa posunúť. Nadával som a tlačil, medzitým sa príšera tlačila dnu, labou rozbila okno a snažila sa vyšplhať cez parapetu.

Kopol som do toho zasraného stolu, odsunul starý gauč a utekal von, bežal som zadným vchodom. Utekal som ako som len vládal v tak hlbokom snehu, bol mi po kolená.

Bežím do ďalšiemu domu ktorý je len pár metrov odomňa keď v tom padám na zem, otáčam sa za seba, príšera vyskočila zo strešného okna domu z ktorého som vypadol a snaží sa vyčuchať smer ktorým idem. Dostávam sa na nohy a bežím ako len vládzem, našťastie dvere domu sú odomknuté, zamykám za sebou. Dúfam že v tom silnom vetre nenájde moju stopu.

Zabarikádoval som všetky okná a vchody. Po toľkých dňoch som cítil únavu, ľahol som si na pohovku a snažil sa zavrieť oči, strach mi to však nedovolil. Dával som pozor, bál som sa.

 

Úplne som stratil pojem o čase, z kúska odokrytého okna bolo vidno že je už svetlo. Potichu som otvoril predné dvere, poobzeral sa a naplnil ma aspoň na chvílu pocit samoty a to ma tešilo. V dome som našiel ďalšie staré oblečenie ktoré mi pomohli blúdiť časťami mesta v takej príšernej zime.

Obzeral som sa po okolí, dával si maximálny pozor, v ruke držím starú tyč pre pocit bezpečia.

 

   Zasnežené ulice Silent Hillu boli nádherné, nečudujem sa že ho ľudia mali tak radi.

Dostal som sa na hlavnú cestu ktorá viedla do hotela, pristavil ma len krásny výhľad na zamrznutú Tolucu. V ďiaľke svietil maják, pomáhal mi lepšie sa orientovať. Nepríjemné ticho narušil zvuk, zvuk ktorý poznám, patril tej beštii. Obzrel som sa za seba a uvidel ju. Bola asi dvadsať metrov odomňa, rozbehnutá získať svoju trofej. Neviem kde sa to vo mne vzalo, zahnal som sa tyčou po tej svini a trafil ju, ležala na zemi a snažila sa postaviť. Moja noha na jej krku jej to však nedovolovala. Tyč čo som držal v ruke skončila priamo v jej hlave až bolo počuť prasknutie jej lebky.

Bieli sneh okolo jej hlavy zčervenal. Sedel som v snehu, oprený o kamenný plot a spamätával sa čo sa tu práve udialo. Priblížil som sa k mŕtvole a vytiahol tyč. Začal som kašlať až ma naplo, ale kôli tomu že môj žalúdok v sebe niekoľko dní nemal žiadnu stravu som sa nepozvracal.

Rozhodnutý pokračovať v ceste, ma prerušil iba známi zvuk sirény. Moju postavu obklopila temnota, neváhal som a vytiahol z vrecka baterku, videl som celú tú premenu ktorá prichádzala z ležiacej nehybnej bytosti. Zem sa mierne chvela, okolité domy začala obklopovať ľadová stena ktorá sa ku mne približovala. Bežal som, len tak tak som tomu unikol, silná snehová búrka mi dopomohla k tomu aby som sa stratil. Všetko okolie bolo v ľadovom vezení, nájsť smer únikubolo skoro nemožné. V jednej zamrznutej stene som našiel nejaký malý vchod. Dal som sa na kolená a šiel dnu. Bola mi obrovská zima, nohy som mal premočené od snehu, ale nespomaľoval som. Za chrbtom bolo počuť zamŕzajúci vchod takže nebolo cesty späť. Tunel sa začínal zužovať a dalo mi veľa námahy dostať sa ďalej. Uvedomil som si že začína klesať a ja som sa začal šmýkať. Padám dole a snažím sa zachytiť ale nejde to.

 

Moje telo dopadlo, chvíľu mi trvalo než som sa dal dokopy ale hneď som si uvedomil kde sa nachádzam, práčovňa domu kde bývam. Staviam sa na nohy a opatrne vchádzam do vchodu.

Na prvom poschodí ma však šokovala zmena celej chodby, celá zem bola pokrytá nejakým hnusom, ako keby vnútornosťami, znechutený som nevedel čo mám robiť, ale nutkanie dostať sa domov mi pomohlo prekonať znechutenie.

Konečne stojím pred mojím domovom, dvere sú neporušené, z vrecka vyťahujem kľúče a odomykám dvere.

Vstúpil som dnu a dvere sa za mnou zavreli...




"Nikol!" Skríkol som, sedela na zemi v rohu prázdnej miestnosti pokrytej nejakým hnusom, steny boli zakrvavené, okná boli priklincované doskami a cez škáry dreva prenikalo minimum svetla.

Hľadela na mňa ale nevydala ani zvuk, pribehol som k nej, bol som šťastný že ju opäť vidím ale zároveň ma naplnila nervozita. Tiekli jej slzy, ale ani sa nepohla. Jej krásna pleť, "Nikol, ako veľmi mi chýbaš" Moja ruka sa dotkla tej nádhernej tváre.

Pozrela mi do očí..."Walter, čo si to urobil?" potichu povedala.

"Zlatko všetko bude v poriadku, sľubujem. Musíme odtiaľto vypadnúť a už ťa nikdy neopustím."

"Ty to nechápeš Walter? Za toto môžeš ty, už nie je cesty späť!" Strhla mi ruku z jej tváre, mračila sa, "Musíš pokračovať v ceste aby si pochopil."

"Nie, nie, nie miláčik ja nechcem, musíme zostať spolu." ale ona ma už nepočúvala, neodpovedala mi, bozkal som ju na čelo, utrel si slzy a postavil sa k nej chrbtom. V tom moje telo pocítilo chladnú hrubú čepeľ ktorá prenikla do môjho chrbta až von cez hruď. Dopadol som na kolená, rukami sa držal zemi aby moje oslabené telo nedopadlo na zem, nevydržal som. Z úst mi tiekla krv, dostával som sa do šoku, nadýchnuť sa bol pre mňa veľký problém ale dokázal som sa otočiť a pozrieť sa na Nikol ktorá stála nado mnou. Kľakla si a nahla sa ku mne: "Pochop to konečne!" zhúkla a jej hlas sa zmenil na nepríjemný vysoký piskot ktorý ma dostal do bezvedomia.

 

"Čo musím pochopiť? Čo mám do čerta urobiť aby to skončilo?"

 

"Walter..." ,zašepkal detský hlas...

 

"Walteeeeer..."

Preberám sa v nejakom sklade plnom špinavých a zapáchajúcich vriec. Z hlboka sa nadychujem, prezerám si svoje telo a zisťujem že som úplne v poriadku, aspoň čo sa fyzického stavu týka.

Dvere sú otvorené, vychádzam von, vŕzgajúc sa za mnou zabuchli. Stojím v dlhej tmavej chodbe, na jej bokoch sú staré stolíky na ktorých sú rôzne rámy s fotkami a vázami so zvädnutými kvetmi, na zemi je dlhý, starý, špinavý koberec červenej farby, teda aspoň kedysi to červenú pripomínalo, zakríval drevennú dlážku ktorá svojím vŕzganím prezrádzala svoj starý vek.

Z diaľky počujem nejaké šepkanie. Pomalým krokom sa vydávam smerom k zdroju zvukov, prechádzam okolo zamknutých dverý, "do čerta" vravím si. Šepot neprestáva, dokonca ho počujem oveľa hlasnejšie aj cez vŕzganie podlahy, ale stále sa nemôžem dostať ďalej, zrýchlujem, stále to počujem začínam vnímať aj čo ten šepot je, nejaký rozhovor...

Rozbehol som sa vpred, konečne vidím predomnou koniec chodby, vyletel som do dverý ktoré neboli zamknuté. Nastalo ticho.

Stojím v hlavnej hale hotela, obzerám si to tu, začínam si pamätať na detaily: vysoký strop s obrovským kryštáľovým lustrom, krásna vôňa čistoty, príjemný personál a skvelá atmosféra. Všetko z toho tu teraz chýbalo.

 

Vchádzam na recepciu, hľadám nejaké veci ktoré by som mohol potrebovať, mapu skladám na menšie a dávam si ju do vrecka. Kľúče ktoré sú pohodené pri vitríne s pohľadnicami nachádzajú miesto v zámku od neďalekej skrine v ktorej sú kľúče od všetkých miestností hotela. Spomínam si na číslo 111, je to na druhom poschodí.

Ako som si aj myslel tak výťahy nefungujú a schodisko je uzamknuté mrežami. Obzerám sa a rozmýšlam ako budem postupovať ďalej. Napadlo ma otvoriť výťahové dvere, ak tam nebude tak sa mi bude dať vyliezť po obslužnom rebríku v šachte. Na mape som si našiel kde sa nachádza sklad údržby, musím nájsť niečo čím tie dvere otvorím.

S nepríjemným pocitom vchádzam do tej dlhej chodby z ktorej som prišiel do hotela. Zase počujem ten nepríjemný šepkajúci hlas, konečne rozoznávam slová, zamrazilo ma, vyslovuje to moje meno. Za chrbtom počujem dupot, zrýchľujem na kroku a obzerám sa. Niečo veľké ma prenásleduje. Skríkol som a utekám ako len vládzem.

 

Baterkou si svietim v tej naprostej tme na mapu a na cestu vpred. Myslím že som tomu ušiel. Okrem mojich krokov nepočuť v okolí ani ten najmenší zvuk. Konečne sa blížim k cieľu.

Silná rana a treskot, ležím na zemi, držím si koleno. Baterka sa zakotúľala ďalej odomňa a prisvietila nohy tej bizarnej kreatúre ktorá ma prenásledovala. Začal som sa plaziť a snažil sa popritom postaviť na nohy no bolesť v kolene mi to nedovoľovala. Hralo sa to so mnou, pomali to za mnou kráčalo.

Srdce mi búši, triasiem sa od strachu ale nestrácam rozum. Podarilo sa mi postaviť a ako tak utekať. Monštrum začalo hlasne kvíliť a rozbehlo sa po mne.

Vedel som že sklad už nie je ďaleko a trafil som tam aj v tej tme. Zavrel som za sebou dvere, zamkol ich a podoprel starou hrdzavou skrinkou. Na opačnej strane boli dvere ktoré viedli do suterénu. To je moja cesta von, výťah vedie do suterénu kde je aj jeho strojovňa takže dvere sa pokúsim vypáčiť tam.

V sklade som našiel veľa vecí, motorovú pílu – nebyť jej ťažkej váhy tak by som si ju zobral zo sebou a riadne si to vysporiadal s tou sviňou za dverami.

Vyšiel som do malej chodbičky ktorá viedla k schodom do suterénu. Nemal som zrovna najlepší pocit z toho že musím liezť práve sem keďže suterény mi vždy naháňali nepríjemné pocity.

 

Prázdna miestnosť s pár dverami, zelené kachličky dláždili steny a zem. Podišiel som za roh a nazrel čo ma tam čaká. Na konci vedľa výťahových dverý bol malý kočík, bol celý rozstrieľaný a od krvy. Okolitá dlažba bola celá zničená od vystrelených guliek. Pomalým krokom som podišiel ku kočíku, držal som si ústa aby som sa nepozvracal.

Bol však prázdny.

Vydýchol som si a s páčidlom, ktoré som mal so sebou, sa mi podarilo otvoriť šachtu. Naplo ma až som sa rozkašľal, bola zatopená krvavými vnútornosťami ktoré sa roztiekli po celej zemi. Z toho smradu ma rozbolela hlava a myslel som že to nevydržím.

 

Leziem po rebríku a dostávam sa pred dvere od druhého poschodia. Ľahko som ich otvoril a vstúpil na pevnú zem. Stál som uprostred chodby plnej dverý s číslami. Svietilo sa však iba tu a naokolo bola zase tma. Baterkou som si rosvietil k najbližím dverám. Bolo tam číslo 965. "Do pekla čo to má znamenať?" nahlas som sa sám seba opýtal. Ďalšie dvere mali na sebe číslo 763. A ďalšie 1268. "Do riti." Nevedel som čo teraz, nezostávalo mi nič iné než sledovať každé dvere. Rozhodol som sa že začnem ľavou stranou. Každé číslo dverí bolo iné, ani jedno sa nezhodovalo s číslami ktoré by mali byť na tomto poschodí. Šiel som stále na pred a popritom sledoval čísla, z diaľky moju tvár zasiahlo osvetlenie. Keď som k nemu prišiel zamrazilo ma, znova stojím pred výťahovými dverami ktorými som sa sem dostal. Náhodne sa môj zrak uprel na číslo dverí, tentokrát bolo zase iné, pamätal som si že na prvých dverách bolo 965, teraz tu však boli tri nuly. Pokračujem v sledovaní čísiel a stále sú iné, už som asi pri štyridsiatich dverách ktoré som pozrel a ani jedny čísla sa mi nezhodujú. "Seriem na to" rozbehol som sa smerom akým som išiel. Míňam znova výťahové dvere a bežím ďalej, sledujem čísla a stále sú iné. Dva krát som prešiel na okolo a stále nič. S pocitom že na to kašlem a vrátim sa do suterénu som chcel zastaviť pri dverách od výťahu, no tentokrát tu žiadne neboli. Namiesto nich tu bola obrovská čierna diera, ani moja baterka mi nedokázala osvetliť jej vnútro "Čo to má kurva znamenať?" obzrel som sa na bok a rozhodol som sa že pôjdem ďalej.

Dostával som sa k ďalšiemu osvetlenému bodu kde by mal byť výťah a bol tu, jeho dvere boli otvorené a vo vnútri sa svietilo, dokonca sa z neho ozývala tá stará melódia ktorú som si pamätal.

Mám pokračovať v ceste ďalej alebo mám nastúpiť do výťahu? Váhal som a nevedel sa rozhodnúť.

 

Stojím vo výťahu, idem si navoliť poschodie ale pozerám že tu nie sú žiadne tlačítka, keď som sa rozhodol odťiaľ vypadnúť, dvere sa zavreli. Z vonku počujem praskanie, výťah sa začína hýbať, smeruje na hor.

Hotel má predsa štyri poschodia a ja som už prešiel podľa všetkého aspoň osem. Celý mierne vibroval a praskot starého kovu bol nepríjemný. V tom však výťah zastal, dvere sa začali otvárať a popritom nechutne vŕzgali. Predomnou bola hotelová izba v ktorej som bol s Nikol ubytovaný.

Starý nábytok ako keby zo 70.tych rokov, na opačnej strane bolo obrovské okno s výhľadom na Tolucu. Prechádzal som sa tu a spomínal...

 

Ležíme s Nikol v posteli, bozkávame sa...

Podišiel som k stolu a vidím ako spolu večeriame, na stole je ešte červené víno a ohorená sviečka, Vošiel som do kúpelne v ktorej bola obrovská výrivka hlavnou časťou. Pristúpil som k nej.

"O môj bože" chytil som sa za tvár...Vidím seba ako tam ležím, s Mariou a bozkáva ma.

"Nie, nie to nemôže byť pravda, toto som ja neurobil, to Nikol ma podviedla nie ja!" vravím so slzami v očiach. "Neverím tomu, počuješ ma!!!!" päsťou som tresol do steny a vybehol von z kúpeľne. Rozmlátil som ten nábytok, naplnila ma nenávisť a obrovský hnev.

Sedím na zemi vedľa postele, rozmýšlam a celé mi to došlo. Ja som podviedol Nikol, preto sme sa presťahovali do Brahms ale s Mariou som neskončil ani potom. Pracovala v tom striptízovom bare, pamätám si na ňu. Pamätám si poslednú noc čo som s ňou strávil.

Prečo, čo ma viedlo k takémuto činu, miloval som predsa Nikol celým srdcom.

To preto ma opustila, musela sa to dozvedieť...

Pocítil som hrozný pocit, čo budem teraz robiť? Kám mám ísť? Skončí to vôbec? Obletelo mojou hlavou. Rozhodol som sa vypadnúť z tohto hrozného miesta, stojím pri dverách a posledný krát si obzerám túto izbu plnú krásnych spomienok s Nikol a snažím sa zabudnúť na Mariu.

 

Môj pohľad však skončil pri malej komode plnej listov. Boli to pohladnice, na všetkých bol jeden obrázok, poznal som ho, bola to tá chata z lesov.

Pozerám na mená odosielateľa a všade je moje meno. Ako to? Kývol som hlavou a mojím cieľom sa stala chata, ako sa tam však dostanem?

 

Jediná cesta von bola výťahom ktorým som prišiel, opatrne som stlačil tlačidlo a čakal. Po krátkej chvíli sa otvorili dvere. Otočil som sa späť do miestnosti a nastúpil som.

Výťah zastal, v ruke pevne držím tyč pre možný útok od monštier. Avšak čakalo ma prekvapenie, otvorili sa dvere a ja hľadím na prázdnu vstupnú halu.

Opatrne vychádzam von, obzerám sa a s bezpečným pocitom otváram hlavné dvojkrídle dvere. Rozmýšlam ako sa čo najrýchlejšie dostať k tej chate, napadlo ma to auto ktorým som sem prišiel. Musí byť stále tam kde som ho zaparkoval, ako sa ale dostanem do centra mesta keď som na pačnej strane? Opieram sa o zábradlie a rozmýšlam...

 

METRO!!!!

 

   Podľa mapy sa nástupište nachádza len pár blokov od hotela. Normálne mi táto hustá hmla chýbala, naposledy čo som bol vonku tak Silent Hill obklopoval sneh a tá ukrutná zima bola neznesiteľná.

Nejako som nevnímal prázdne ulice, opustené domy a na rýchlo zaparkované nefunkčné autá. Vychutnával som si tú samotu ktorá bola lepšia než kontakt s človekom ktorému ublížim. Po pár minútach chôdze stojím pred hlavných vchodom, predstava čo ma tam dole čaká ma celkom desila ale nemám na výber.

Kráčam dole schodmi do osvetlenej vstupnej haly, prekračujem turniket ktorý v okamihu piští ako blázon až som sa strhol. Pokračujem, ignorujúc ten piskot, k mape kde sú vyznačené všetky metro stanice a najbližšia k môjmu cieľu je na Sandersovej ulici, nástupište číslo 3.

Zrýchleným krokom zoskakujem zo schodov a predomnou sa vynoruje celé nástupište.V tom momente ma napadlo ako môže teraz jazdiť metro keď som v celom meste sám?

"Do riti!" ozvalo sa z nástupišťa...

Takže sa trocha poprechádzam, ale môj odchod prerušil známi zvuk rušňa ktorý prichádzal ku mne. Otočil som sa a neveriacky som utekal k prvému vozňu aby som sa pozrel kto ho ovláda. Bol však prázdny.

 

Nastúpil som a dvere sa za mnou zavreli, dali sme sa do pohybu. Vydýchol som si a pokojne si sadám na špinavé sedadlá. Celá sústava vozňov sa nepríjemne trasie ale vôbec si to neuvedomujem, myslím na to ako som ublížil Nikol, musím ju nájsť a vyriešiť to, musím sa jej ospravedlniť, vôbec neviem na čo som vtedy myslel.

Míňame zastávky a všímam si v akom sú stave, prechádzame cez ďalšiu keď z diaľky vidím nejakú postavu ako strieľa, je to Cybil. Búcham na okienko, kričím aby si ma všimla ale nemá to význam, nepočuje ma. Prenásleduje ju nejaké monštrum, bože, dúfam že jej neublížilo.

Vlak začína zrýchľovať a začínam mať nepríjemný pocit z toho že som sem vliezol, prechádzam sa z jednej strany na druhú. Počujem nejaký zvuk ktorý prichádza ako keby z konca vlaku. Zvedavosť je silnejšia a vydávam sa preveriť čo to je. Pomaly pristupujem k dverám ktoré sa otvárajú, nič tu však nie je ale ten zvuk počujem stále hlasnejšie.

Hľadím cez sklenenné dvere do ďalšieho vozňa v ktorom vidím vysokú postavu.

"To je ten z toho nádvoria školy!" na hlas vystrašeno vravím.

Monštrum prerazilo dvere a pristupuje ku mne, pomaly cúvam a otáčam sa, bežím k hlavnému vozňu a rozmýšlam čo mám robiť. Napadlo ma jediné, odpojiť vozeň.

 

Stojím medzi dvoma vozňami a snažím sa vykopnúť hák ktorý spája vozne. Monštrum sa približuje, srdce mi silno tlčie ale nevzdávam sa. Stojí pár metrov odomňa, nadávam na tú zasranú blbosť čo nejde odopnúť, vytrhol som zapojené káble a stále sa to snažím vykopnúť...

Podarilo sa, vozeň v ktorom je tá kreatúra spomaluje. Víťazne som si vydýchol a zostal som kľačať na konci vozňa a ujisťoval sa že ma tá kreatúra nedoženie.

Súprava začína spomalovať, hľadím do predu a zisťujem že som na cieľovej stanici, Sanders. Nervózne vstupujem na nástupište a počujem ako sa za mnou zatvárajú dvere. Vzdychol som si a mierim von z tejto diery.

Vyľudnená ulica, nepríjemné ticho a prázdnota, znova som uprostred tejto ničoty. Rozhodnutý skoncovať s týmto snom vyrážam k miestu z ktorého som sem prišiel. V hlave mi behá jediné, Nikol. Som pripravený čeliť tomu všetkému, som pripravený priznať si chybu a začať odznova, nový život.

Moja cesta vedie okolo policajnej stanice v ktorej som bol naposledy so Cybil, rozhodol som sa že sa tam znova pozriem, dúfam že ju tam nájdem. Dvere sú však zamknuté, nerozumiem tomu, kto ich mohol zamknúť? Zatrieskal som na ne a dúfal že mi nejaká živá osoba otvorí, nestalo sa tak. Sklamane som odstúpil a vybral sa späť k môjmu cieľu.

Pridávam na kroku, začína sa totiž stmievať a nemám žiadnu zbraň na obranu. Konečne sa dostávam na hlavnú cestu, Nathanovu ulicu a cez tú hustú hmlu spoznávam auto, celým telom mi prešla nesmierna radosť keď vidím ten tmavomodrý starý pickup. Dvere nie sú zamknuté, nasadám dnu a štartujem. Nenaštartovalo síce na prvý krát ale ten zvuk bol fantastický. Rozsvietil som svetlá keďže bolo šero a spokojne som vyšiel s autom z chodníka na cestu a vydal sa von z mesta Silent Hill.

 

 

 

   Autom prechádzam okolo veľkej tabule s uvítaním v meste. Už je naprostá tma, prázdnu cestu mi osvetľuje iba auto, okrem hustého lesa nič iné nevidieť. Začínam stúpať, snažím sa naladiť nejakú stanicu ale všade počuť len šum a divné ozveny rušenia. Kvapky dažďa dopadajú na kapotu auta, stierače nestíhajú a nevidím ani na meter dopredu. Nejdem ani štyridsiatkou keď prechádzam okolo havarovanej policajnej motorky odstavenej na krajnici, patrí Cybil, dúfam že to dievča našla a sú v poriadku. Začínam cítiť že sa dostávam k chate, nemýlim sa. Predomnou sa týči starý dom ktorý už má čo to za sebou. Zaparkoval som pred otvorenou garážou, spomínam si na útok tej príšery, na zemi sú stále prázdne nábojnice zo zbrane s ktorou som sa tej ozruty zbavil. Pomaly pristupujem k dverám ktoré sú odomknuté a vchádzam dnu, stál som v obývacej miestnosti, krb bol zapálený a vydával príjemné teplo na moje zmoknuté telo. Dierou ktorú som tu vytvoril po útoku, som vstúpil na malú chodbičku ktorá viedla do izby v ktorej som sa prvý krát prebral. Konečne som si detailnejšie poobzeral fokty tých ľudí, až teraz som spoznal tú ženu s dievčaťom, bola tam malá Nikol so svojou matkou Dahliou. Obe sa tvárili veľmi smutno. "Čo to má byť? Prečo to je tu?" pýtal som sa sám seba. Rázne som pristúpil k dverám izby, bolo na nich číslo 111, spomenul som si na kľúč z hotela, nechápal som prečo boli dvere v chate očíslované, otvoril som dvere a obklopilo ma silné svetlo.

 

Stojím v obývačke, v rukách pevne držím brokovnicu. Smerujem do kuchyne v ktorej nikto nie je, mierim do izby s ktorej počujem nejaké hlasy. Vykopol som dvere, na posteli leží Nikol s nejakým chlapom. "Bože môj Walter čo to robíš?!" kričí na mňa, vôbec ju však nevnímam, srdce mi silno buší, rozbehla sa ku mne. Dal som jej päsťou do tváre a v tom sa ku mne rozbehol ten jej frajer, namieril som na neho zbraň a vystrelil. "NIEEEE" skríkla so slzami v očiach, sedela na zemi a držala si ústa. Celá izba bola od krvy, pristúpil som k mŕtvole a vypálil som do nej ešte dve rany.

Nikol sa ku mne rozbehla, odkopol som ju a skríkol: "Takže tento bastard je ti lepší než ja?! Ja som pre teba ten pravý, milujem ťa!!!!" kričal som na ňu, ona len kričala od žiaľu a plakala.

Schmatol som ju za ruku, bránila sa tak som jej znova tresol. "Walter prosím ťa nerob to, zostanem s tebou, milujem ťa, naozaj." vzlykala. "Neverím ti, všetko to bola len lož, hrala si sa so mnou ale už je koniec, dnes to skončím.Nedovolím ti hrať sa takto s ľudskými bytosťami!" Zhodil som ju do zakrvavenej postele, zviazal som jej ruky a nohy. "NIEEEE, Walter prosím ťa!!!!" kričala ale ja som pokračoval. Vybehol som z izby von do auta v ktorom boli schované kanistre s benzínom. Zobral som ich dnu a všetko nimi polial. Izbu v ktorej bola Nikol som si nechal na koniec.

Práve polievam kúpeľnu keď som sa uvidel v zrkadle, tvár a ruky mám od krvy. Utieram si oči, nadychujem sa a pokračujem.

Stojím pred izbou v ktorej leží Nikol, prosí ma aby som to nerobil, kričí a začína mi to liezť na nervy, polievam ju benzínom, celú posteľ a aj toho bastarda.

"Opieram sa o zárubňu dverý, hladím na Nikol ktorá stále plače a prosí ma aby som to nerobil. "Už je neskoro Nikol, zašlo to priďaleko." Škrtol som zápalkou ktorá dopadla na zem a v momente skončila celá izba v plameňoch. "NIEEEEE" kričala s posledných síl. Vybehol som von a s úsmevom obdivoval horiacu chatu.

 

Z diaľky počujem policajné sirény. Niekto za mojím chrbtom na mňa zreval, bol to ženský hlas: "Ani sa nepohni ty zasraný psychopat lebo ťa namieste odbachnem!" pomaly sa otáčam, pár metrov odomňa stojí policajtka, krátke blonďavé vlasy...

"Tu Benettová, dostala som ho, zavolajte záchranku a hasičov!"

Už som kľudný, sedím v policajnom aute, na rukách mám želiezka, obzerám si chatu a hľadím do obhoreného okna v ktorom vidím Nikol ako sa na mňa pozerá a smeje sa mi.

 

Z auta sa ozýva krik...

 

Dôstojníci utekajú k autu aby upokojili Waltera ktorý kričí: "Nikol žije! Vidím ju! Milujem ťa zlatko, opäť budeme spolu!"

 

Ležím v nejakej posteli, cítim že som pripútaný. Približuje sa ku mne nejaký doktor ktorý mi niečo vraví: "Ahoj Walter, som doktor Christopher Mellow, vítam ťa v ústave pre mentálne chorých." Nechápavo sa obzerám a snažím sa dostať z remeňov, kričím: "Pustite ma von, musím ísť za Nikol, potrebuje ma!!!"

"Len pokoj Walter, som tu aby som ti pomohol." Odklonil hlavu a vraví personálu: "Pripravte subjekt na eletrošoky" znova sa naklonil ku mne: "Všetko bude v poriadku, postaráme sa o teba" pohladil ma po čele.

Malá miestnosť, v jej rohu sedí muž s denníkom v ruke a pozerá sa oproti do okna s mrežami...

 

Dnes je 6. 9. 1994, mávam čudné sny, myslím si že Nikol je v nebezpečenstve, nájdem ju a pomôžem jej...

 



Prístupov 4232
Kvalita článku
(99,4%) hlasov 17

PRÍSPEVKY
SLEDOVAŤ
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Dávam ti zbohom
[ 20.5.2017] (príspevkov 0)
Nezničiteľný
[ 7.2.2017] (príspevkov 0)
Zase si tu
[ 5.9.2016] (príspevkov 0)
Brána k tebe
[ 10.1.2016] (príspevkov 0)
Možeš?
[ 20.12.2015] (príspevkov 0)
Wallpapers 2015 part 3
[ 19.12.2015] (príspevkov 0)
Wallpapers 2015 part 2
[ 2.8.2015] (príspevkov 0)
Len ty
[ 12.7.2015] (príspevkov 0)
Vezmi ma pod zem
[ 4.7.2015] (príspevkov 0)
Palác spomienok
[ 26.6.2015] (príspevkov 0)