Šiel som po chodníku, novembrové počasie bolo v plnom prúde. Jemný dážď dopadal na ľudí. Opadané lístie bolo všade. Nádherné ticho prerušovalo len zvuky kvapiek na listoch. Bolo skoré ráno a ja som sa vybral na prechádzku. Rozmýšlal som o živote, v takomto tichu mi bolo príjemne. Sem tam okolo mňa prešlo auto. Mal som namierené do mestského parku kde budem o takomto čase sám...

 

Stojím v parku, obklopujú ma nádherné vysoké stromy ktoré strácajú svoje lístie. Len tak si tam stojím, pozerám na oblohu a je mi krásne. Z hlboka dýcham, oči mám zavreté. Na nič nemyslím, len na tento nádherný okamih. Nechcem ísť ďalej, chcem tu byť naveky, chcem byť súčasťou tejto krásy. Dážď silnie, no mne to vôbec nevadí, cítim premoknuté oblečenie ako sa mi lepí na telo. Vyzliekam sa z tohto klamstva. Hľadím na oblohu, krásne šedé mraky na mňa púšťajú svoje slzy. Plačem, pomali sa otáčam a sledujem prírodu okolo seba. Jemný vánok ktorý ma hladel po pokožke mohutnie, mokré vlasy mi začínajú viať, koruny stromom sa hýbu. Moje srdce prudko tlčie, som pripravený na splynutie. Konáre sa ku mňe nahýbajú čoraz bližšie. Natŕčam k nim ruky, celý sa trasiem, nie však od zimi, ani od strachu, ale od šťastia.

Silné vetvy stromov ma držia za pás, zatváram oči, cítim ako ma dvíhajú vysoko k nebesiam. Cítim sa krásne, už je potom, srdce mi netlčie. Patrím k nim, vždy som to vedel ale až teraz som to celé pochopil. Som tým čím som chcel byť. Vietor

Prístupov 1355

Kvalita článku