Hlavu mal naklonenú k zemi,klobúk mu zakrýval tvár a popritom si pripaloval cigaru. Cybil sa k nemu pomali približovala s namierenou pištoľou. Bol som si istý že vedel že tam sme ale ani sa nepohol, hmla ktorá nás obklopovala bola čoraz hustšia ale dym s cigary som videl zreteľne.
" Pane, ste v poriadku?" vykríkla Cybil, muž pohol s tvárou tak že si nás jedným okom obzrel. Vzdychol si a odhodil cigaru " Konečne niekto živý" vyhŕklo z jeho úst a až teraz som si všimol že v druhej ruke držal pištoľ ktorú mal namierenú na nás.
Cybil: "Pane, ste v poriadku? Ako ste sa sem dostal?
Záhadný muž sklonil zbraň a zdvorilo sa predstavil, volal sa Christopher Mellow, vraj tu pracuje v miestnej nemocnici. Jeho tvár mi bola veľmi známa ale nevedel som odkiaľ.
Christopher: "Po práci som si zdriemol v kancelárii, keď som sa zobudil všetci boli preč, nechali si tu aj svoje osobné veci, čo sa tu do pekla deje? Všetky tie tajomné zvuky a tie monštrá..."
Cybil mu porozprávala náš príbeh ako sme sa sem dostali, vôbec sa však netváril prekvapeno.
Prestával som tomu rozumieť, nevedel som akú rolu tu hrá Cybil a Christopher. Prestával som veriť že mi preskočilo, bral som to ako realitu a chcel som sa vrátiť do normálneho života.
Chris sa pridal k nám, vraj prezrel celú južnú časť Silent Hillu a všetky cesty sú preč, mesto je doslova vytrhnuté z okolia. Nezostávalo nám nič iné len slepo blúdiť po meste a hladať nejaké stopy ako sa odtiaľto dostať. Dostali sme sa na ulicu Midwich, veľká hrdzavá tabuľa nám oznamovala že pár metrov od nás stojí základná škola. Z diaľky sme začuli detský plač, Cybil spozornela, dúfala v to že nájde dievča.
Bežali sme za plačom ktorý nás dostal pred jednu z bočných slepých uličiek. Po stranách uličky boli garáže v ktorých boli zaparkované autá, pohádzané staré detské kočíky pri stene pôsobili čudným dojmom. "Počkajte ma tu!" dodala Cybil a šla napred.
Stáli sme tam obaja a čakali. Neprehovoril som ani slovko, Chris vyzeral tiež že sa mu nechce rozprávať. V rukách držal svoju zbraň, až teraz som si všimol že to bol nejaký starožitný revolver.
Sledoval s obavami okolie...
"Takže vy ste doktor? " jediné čo ma napadlo.
"Áno, pracujem ako psychiater..." v tom sme sa obaja strhli. Z uličky zaznel výstrel, rozbehli sme sa tam. Na jej konci stála Cybil, v jednej ruke držala zbraň a druhou rukou držala za sebou malé dievča ktoré plakalo. Strielala na, ani neviem opísať čo to bolo. Bolo to veľmi veľké, malo to veľa končatín a pomali sa to k nim približovalo. V žilách mi stŕpla krv, ani som sa nepohol. Srdce mi bušilo, prestal som vnímať svoje okolie. Cítim že padám k zemi.
Medzitým počuť s uličky len krik a výstrel...
Preberám sa, cítim že som spútaný. Ležím na nejakom stole, obzerám si okolie, som na nejakom nádvorí, prší na mňa a všade je tma, ale nie taká aby som nevidel. Snažím sa vymaniť z koženných obručí ktoré ma držia. Cítim ako sa mi zarezávajú do ruky ale neprestávam. Z jednej som sa vytrhol, pomali ale iste som sa dostal preč z toho stola. Lepšie som sa poobzeral a vidím že všade na okolo sú okná, som na nejakom dvore. Zapol som si baterku a pred sebou vidím obrovské dvere z pod ktorých vyteká červená tekutina. Dúfal som že to, na čo sa pozerám nie je krv. Obchádzam to a snažím sa otvoriť tie dvere, sú ale moc ťažké, trocha som ich priotvoril. Pozerám dnu, vidím nejakú postavu ako za sebou niečo ťahá. Pre boha, bola to nejaká mŕtvola. Odskočil som od dverí, cúval som a modlil sa že ma tá kreatúra nevidela. Až teraz som si uvedomil akú som urobil chybu keď som zahodil tú pištoľ s domienkou že budem potrebovať iba brokovnicu ktorú som stratil. Začal som panikáriť, pozeral som sa na všetky tie okná na ktorých boli hrdzavé mreže až som si všimol že na jednom nie sú. Rozbehol som sa k oknu a všimol som si že obrovské dvere sa začali otvárať. Stál som pri okne, lakťom som rozbil špinavé sklo a začal som liežť dnu, obzrel som sa za seba a v tých dverách stála veľmi vysoká postava, v ruke ťahala obrovský meč a na miesto hlavy to malo nejakú vec pripomínajúcu trojuhoľník. Celá tá ozruta bola od krvy a pomalím krokom sa začala ku mne približovať. Škrípavý zvuk z meča ktorý za sebou monštrum ťahalo ma popohnalo na pred. Bol som dnu, až teraz mi došlo že som v škole. Stál som oproti tabuli ktorá bola pokrytá pavučinami. Podišiel som k nej, boli tam nejaké verše:
Preklínam ťa, preklínam ťa,
rýchlo zbavím sa ťa.
Trpieť budeš na veky,
v pekle zhniješ za hriechy...
Nepríjemné čítanie mi prerušil rachot okna ktoré rozbilo to monštrum. Rozbehol som sa k dverám z učebne a dostal som sa na dlhú chodbu pokrytú nejakým nechutným bledým slizom ktorý stekal zo stropu. Ponáhlal som sa až som sa dostal na koniec dlhej chodby. Predomnou stála brána s pod ktorej prenikalo silné biele svetlo. Rozbehol som sa a skočil som bokom do brány ktorá sa otvorila.
Brána sa za mnou zatvorila a ja som stál na nábreží jazera Toluci. Znova ma obklopovala hustá hmla a na ramená mi dopadal jemný popol. Musel som si sadnúť na zem a rozmýšlal som nad všetkým čo sa tu deje. Rozmýšlal som čo sa stalo so Cybil a s Chrisom. Dúfam že je Cybil v poriadku a že zachránila to dievča. Hlavou mi behalo veľa myšlienok, nevedel som sa ukludniť, už je toho na mňa moc. Porozhliadol som sa po okolí, bránu som radšej vymkol kovovou tyčou ktorá bola neďaleko pohodená. Uvedomil som si že sa nachádzam v parku, stromy ktoré stratili listy obklopovali moju samotu. Niečo mi tu však nesedelo, "veď ja som tu už bol" začal som sa obzerať po okolí, stál som a pozeral sa. Hmla ustúpila, videl som veľa ľudí, boli na prechádzkach, všetci sa usmievali, krásny slnečný deň, z jazera boli počuť motorové člny a detský radostný krik. Otočil som sa za seba a videl som ju, Nikol utekala ku mne. Vyskočila na mňa a pobozkala ma, objímala ma, naplnil ma pocit šťastia a objatie som jej opätoval.
Niečo mi vravela ale vôbec som jej nerozumel. Usmievala sa a ukázala mi prstom na neďaleký hotel v ktorom sme boli ubytovaný. Zahladel som sa na to krásne miesto, niečo mi však blesklo do očí. Vyvrátil som zrak a všetko zmizlo, stál som tam uprostred parku úplne sám.
Pochopil som kam mám ísť...
PRIHLÁS SA
4 
