Cybil odkopla dvere a spoločne sme sa vydali napriek temným svetom plným monštier nájsť odpovede...

Vyšli sme do ulíc, pevne som držal moju zbraň v rukách, kráčal som za Cybil. Okrem tmy nás však nič iné nečakalo. Ulice boli prázdne, žiadne monštrá len nekonečná tma a jemný dážď ktorý mi kvapkal na tvár. Baterka nám osvetľovala smer našej cesty, videli sme ani nie na meter dopredu. Dostali sme sa do slepej uličky, na jej konci nás čakali schody do nejakej budovy. Jej nápis naznačoval že je to bar. Cybil vykročila k dverám, ja som stál dole pod schodmi a sledoval som okolie, pripravený vystreliť ak sa niečo pohne.

   Dvere boli otvorené, ako keby to bolo naplánované že sem máme vojsť. Vyšiel som po schodoch dnu, hrala tu príjemná pesnička, úzka chodbička v ktorej sme stáli viedla do veľkej miestnosti plnej stolov a veľkého pódia nad ktorým svietil nápis Heaven´s Night, tak sa volal tento podnik. Trocha sme sa tu popozerali, podišiel som k pultu, než som však k nemu došiel silno ma rozbolela hlava, padol som na kolená, zbraň mi spadla na zem a vystrelila. Cybil sa rozbehla ku mne ale to bolo všetko čo som zaregistroval, hlavou mi prebehla spomienka, spomienka ktorá ako keby nepatrila mne ale bol som tam...

 

Tá istá hudba, bar je plný ľudí, sedím pri pulte a rozprávam sa so záhadnou ženou, vysoká štíhla blondína v červených šatoch. Kupujem jej drink, niečo jej vravím a ona sa smeje, z vrecka vyťahuje papierik na ktorom je jej číslo a meno, volá sa Maria. Postavila sa a odchádza k pódiu na ktorom ide predviesť to, čo jej ide najlepšie...

 

   "Walter, Walter si v poriadku? Počuješ ma?" Kričí na mňa Cybil, no okrem silnej bolesti v hlave všetko na okolo skoro nevnímam...Vidím zase Mariu, sme v nejakom hoteli a...Nikol...čo som to urobil...

 

Hlava ma prestala bolieť, jediné čo som cítil bola nenávisť, nenávisť voči sebe za to čo som urobil. "Ako som na to mohol zabudnúť !" Cybil som všetko vysvetlil, nechápala však akú rolu v tom všetkom hrá ona.

Zostali sme ukrytý v bare, čakali sme kým v meste nastane svetlo. Cybil mi porozprávala trocha viac o sebe, za čias keď mesto patrilo k najlešiemu turistickému miestu v okolí tu bol nejaký psychopat ktorý uniesol chlapca a skočil s ním do vetracej šachty z neďalekej bane. Cybil skočila za chlapcom a zostala tam s ním dva dni pokiaľ ich nevytiahli.

Cybil zaspala, ja som dával pozor, aj tak by som nezaspal, nespal som už veľmi dlho no na pocit únavy ako keby som zabudol. Sledoval som okolie Silent Hillu z okna, tma už skončila. Videl som len hustú hmlu ktorá obklopovala toto nádherné miesto. Popol ktorý dopadal na zem sa jemne víril. Všimol som si že všetky hodiny v meste stoja, ako keby tu zastal čas, ako keby to bolo Bohom zabudnuté miesto. Možno je to tu posledné miesto života, miesto v ktorom človek musí odhaliť svoju podstatu a posunúť sa vpred ale čo ak už pre mňa nie je cesta vpred? Žijem minulosťou, v ktorej som bol šťastný, ktorá ma naplňovala.

 

   Cybil ma chytila za plece, "Môžeme vyraziť" dodala, vzala si zbraň a vybrali sme sa k hlavnému vchodu s pocitom že netušíme kam máme vlastne ísť. Ale mesto vie presne kam máme ísť. Vyšli sme do ako vždy prázdnej ulice. Kráčali sme pomalím krokom, všade bolo ticho, také ticho že bola počuť jeho ozvena. Bočné uličky boli vytrhnuté takže sme nemali kde zablúdiť. Dostávali sme sa k obytnej oblasti mesta, staré rodinné domy ktoré kedysi dýchali životom sú teraz len staré domy ktoré zasypáva popol. Z nepríjemného ticha nás vytrhol zvuk zvonov, pravdepodobne z kostola. " Kostol je neďaleko od nás, poď pobežíme tam" dodala Cybil a bežali sme k zdroju hluku.

 

Udychčaný som sa opieral o plot, zahladel som sa do predu a uvidel som nádherný kostol s vysokou vežou, čas na hodinách bol 2.06 ako aj na ostatných. Pri hlavnom vchode stála limuzína o ktorú bol oprený starší muž v tmavom klobúku a kabáte, akurát si zapaloval cigaru.

 

"Potrebujeme nejaké odpovede" povedala Cybil a kráčala k mužovy, dal som sa dokopy a išiel som za ňou...

Prístupov 1431

Kvalita článku