Hustý les, prudký dážď a búrka, osamelá postava sa približuje k útesu z ktorého padá rieka, tá osoba je žena, mladá žena, vyzerá že je v nejakom stave, ako keby bola námesačná. Je zriedkavé že počas búrky vidno mesiac, dnes je to však výnimka. Tá žena sa približuje, niečo si žundre po pod nos "Silent Hill, Silent Hill". Zastavila pár centimetrov nad okrajom útesu. Skáče, jej telo bezvládne padá, kvapky dažďa sú pomalšie než rýchlosť jej tela ktoré práve dopadlo na skalnatý útes. Voda ktorá ho obklopuje sa zafarbuje na červeno, lenže niečo je čudné, krvavý fľak sa stále zväčšuje, celé jazierko kam voda odteká je krvavá, hromi silno bijú, vietor zosilnel ešte viacej, blesky odhaľujú tvár tej ženy...Nikol...otvára oči a usmieva sa...

 

Ďalší sen,predstava ktorej nerozumiem, chce mi niečo naznačiť? Je Nikol v nebezpečenstve? Už neviem čo je za deň, neviem či je noc či deň, myslím si že som do tej diery nevstúpil asi tri dni no nie som si istý. Pocit hladu či smädu vôbec nepociťujem, cítim len prázdnotu a beznádej čo ma obklopuje.

 

Sedím na pohovke otočený k oknu, pozerám sa na svet ktorý je tam vonku, nič netušiac čo práve zažívam, čo práve cítim. Koho by to aj trápilo?

 

V tom sa však ozvalo tresknutie, ako keby kopnutie do dverý, hlavný hrdina sa postavil a obzeral si dvere...

 

   Niečo z pod dverý vyšlo von, nejaký papierik, utekal som k dverám, hladím do kukátka no vidím len prázdnu chodbu. Posadil som sa na zem, vytiahol papierik na ktorom bol odkaz: "Odpovede nájdeš len sám v sebe, tvoja myseľ je jedna veľká diera, vieš kde nájdeš odpovede..." na konci odkazu boli iniciály N.J. to sú iniciály Nikol pomyslel som si.

 

Stojím v kúpeľni pred tou dierou, pred vchodom do nočnej mory,ale je to naozaj mora? Čo ak je toto nočná mora a v tom druhom svete naozaj žijem? Zobral som si do ruky brokovnicu s ktorou som sa cítil bezpečnejšie, opatrne som podišiel k diere, vliezom som do nej a po štvornožky som sa vydal do predu...

 

Prebral som sa v tej istej chate, brokovnicu mám vedľa seba, ležím na posteli, vidím že vonku je stále silná hmla no tuším že začalo snežiť. Vstal som a chcel som výjsť von, no všimol som si že na fotkách sa tá žena s dieťaťom odrazu usmievajú, preliezol som otvorom ktorý som tu naposledy urobil po útoku toho monštra.

Nepríjemné ticho prekrikoval len vietor ktorý hýbal korunami stromov. Ako keby im šepkal tajomstvá tejto kliatby a stromy sa len bezcitne bavili. Najprv som si myslel že to čo padá je sneh, no bol to popol, ako keby niekde horelo no necítil som žiadny pach ohňa.

 

Šiel som do mesta, čo iné mi zostávalo keďže všetky cesty boli odrezané, ako keby som bol v nejakej vystrihnutej myšlienke ktorá patrila nejakému bláznovy. Cestou som videl zničenú policajnú motorku ktorá asi patrila Cybil. Nohy ma začínali bolieť pretože som išiel pešo, auto ktorým som jazdil zostalo v meste, už si však presne nepamätám kde, v tej hustej hmle mi prišli časti mesta veľmi podobné. Po pár hodinách som sa dostal k začiatku mesta, všade hrobové ticho, no ako som kráčal prázdnymi ulicami niečo som začul, bola to nejaká hudba možno z 50. rokov, ženský vokál ktorý vytváral ulicami ozvenu sa zvyšoval. Počul som a bol som si istý že sa k zdroju hudby približujem, v popredí som videl obchod so starožitnosťami.

 

Podišiel som k dverám, myslel som si že je to Cybil čo spustila hudbu, otvoril som pomaly dvere, na ktorých bol zvonček ktorý zazvonil, hudba sa vypla. Brokovnicu som pevne stisol, držal som ju pevne rukách pripravený vystreliť. "Haló, je tu niekto? Ktokoľvek, prosím ozvite sa." mi vyšlo z úst, počul som len nejaké kroky, niekto ušiel zadným vchodom. utekal som po ňom, starý gramofón začal nepríjemne chrčať aj keď bol vypnutý, nedával som mu nejakú pozornosť, len som okolo neho prešiel.

"Stoj prosím ťa! Chcem len nejaké odpovede!" Kričal som za osobou ktorá mi ušla bočnými uličkami. "Do riti" zahrešil som, v myšlienkach mi behali výčitky z toho že som sem liezol. Z hrobového ticha sa prebrali hlasité sirény, stál som na boku uličky, začínala obrovská tma. všetko sa chvelo...

    Začalo pršať, sirény sa stíšili až na koniec vypli.

Všade je tma, bojím sa, nič nevidím jednou rukou sa šúcham o stenu domu aby som nespadol. Pár metrov odo mňa sa niečo pohlo, zakričal som kto tam je no počul som len nejaký chrapľavý zvuk, namieril som brokovnicou približne tam okiaľ ten zvuk vyšiel. "Varujem Vás! Budem strieľať!" No odpovede som sa nedočkal. Vystrelil som, záblesk výstrelu mi na sekundu osvetlil ulicu, všade okolo mňa boli monštrá, bez tváre, vystrelil som ešte raz, jednu som trafil, vystrelil som ešte raz a začal utekať.

Utekal som asi minútu než ma niečo chytilo za ruku, spadol som a ťahalo ma to, kričal som, stratil som brokovnicu, naplnil ma ten najhorší pocit ktorý som ešte nezažil. Bránil som sa tomu, monštrum vydávalo nejaký odporný zvuk, neviem čomu sa to podobalo. Schmatlo ma to za krk. Drží ma to vo vzduchu, dusím sa, nohami kopem na okolo no nič som netrafil. Nemôžem sa nadýchnuť, omdlievam, cítim že je koniec a teším sa naň.

 

    Preberám sa na ulici pred budovou miestnej polície, znova je hmla a padá popol. Brokovnica ktorú som stratil je pohodená pár metrov odomňa. Ničomu nechápem, všetky teórie ktoré som mal mi boli v tomto okamihu na nič, vedel som že som stratený. Uchopil som Brokovnicu pevne do rúk a vstúpil som do budovy, dúfal som že tam nájdem Cybil, na informáciách som prehrabal všetky zásuvky, poličky proste všetko, našiel som nejaké náboje, baterku ktorú isto budem potrebovať a dopis smerovaný nejakému Jamesovy Sunderlandovy, písalo sa v ňom niečo o jeho žene ktorá ho tu čaká.

Popozeral som sa po opustených kanceláriách, dvere od zbrojnice boli otvorené, poobzeral som sa po nejakej ďalšej zbrani, na zemi som našiel pohodenú policajnú pištoľ, nevedel som s ňou zaobchádzať ale pre istotu som si ju vzal.

Kráčam pomalým krokom, pod nohami mi praskajú staré parkety. Stúpam po rozhádzaných policajných zložkách, všade je neporiadok. Zbraň mám pripravenú a stále ju pevne zvieram v rukách, srdce mi bije silnejšie, počujem nejaké zvuky od ošetrovne. Plíživím krokom sa približujem, dvere sú otvorené. Vidím tam postavu "Stoj lebo vystrelím!" bolo jediné čo zo mňa vyšlo, postava sa otočila, bola to Cybill, bola však celá dobitá. Ošetrovala svoje rany po súboji s nejakou príšerou. Povedal som jej všetko čo sa mi odvtedy čo som ju naposledy videl stalo. Ona našla dievča ktoré hľadala, len nemohla nájsť jej otca no dievča sa jej potom nakoniec vytratilo. Bola zničená z toho že jej utiekla, bála sa o ňu v tomto nebezpečnom meste.

 

Sirény začali znova húkať. Začal som panikáriť, Cybil ma upokojovala, vybral som si baterku ktorú som pred tým našiel a videl som niečo neskutočné, Steny sa sami olupovali, vytekala z nich krv, všetko bolo od krvy, drevenné steny nahradil krvavý hrdzavý kov. Cybil nabila svoju zbraň, museli sme vypadnúť z policajnej stanice. Utekali sme, cestou sme spoločne zničili zopár monštier bez tváre.

Udychčaný stojíme pred hlavným východom. "Walter, si pripravený?" pýta sa ma, "Nemáme na výber" odpovedám. Odkopla dvere a spoločne sme sa vydali napriek temným svetom plným monštier nájsť odpoveďe...

Prístupov 1748

Kvalita článku