Silný buchot srdca, strach, pocit zatratenia. To ma sprevádzalo pri lezení do toho prekliateho tunela. Šiel som po kolenách, zvuk ktorý som počul bol hlasnejší a vánok ktorý mi pristával na mojom spotenom čele bol silnejší. Cítil som pach ako po daždi, začínal som veriť že sa odtiaľto dostanem. Začul som spoza mňa nejaký chrapčavý zvuk, otočil som sa a bol tam ten muž s mojích snov. Schmatol ma za nohu a ťahal späť do môjho temného bytu. Kopal som, kričal som až som ho zasiahol nohou do tváre no v tom som omdlel.

 

    Počujem hustý dážď spoza okien, otvoril som oči.

 

   Ležal som  v nejakej špinavej posteli v izbe ktorú som do vtedy nepoznal, posadil som sa na bok postele obzerajúc sa kde som, nemal som však poňatia ani len ako som sa sem dostal. Podišiel som k oknu a videl som hustý les ktorý obklopoval celú chatu v ktorej sa udiali veci ktoré zmenili ľudom z jedného mesta  budúcnosť...

    Po tom čo som prehľadal celú izbu ktorá vyzerala už zo pár rokov opusteno som vyšiel z izby, stál som v malej chodbičke plnej čiernobielych fotiek povesených na stenách. Bola na nich nejaká žena s dievčaťom, ani na jednej fotke sa však neusmievali. Vyzerali utrápeno, ako keby trpeli. Jemný detský hlas: "Za tebou."  Otočil som sa a pocítil som silnú ranu na hrudi, preletel som stenou až do obývačky a spadol rovno pred krb. Vypľul som krv, krčil som sa od bolesti a obzeral kto alebo čo mi to urobilo. Nič som však nevidel, veľký rozpálený krb osvetloval celú miestnosť kde boli povesené rohy vysokej zvere a zavesená brokovnica. Mal som šťastie, bola nabitá. S lepším pocitom som vyšiel von z chaty, dážď zoslabel a spomenul som si na vôňu ktorú som cítil v tuneli a teraz tiež. Pár metrov ďalej bola garáž so zaparkovaným autom. Rozbehol som sa proti nemu no predomnou skočila nejaká bytosť. Vysoká vychudnutá bytosť s postavou podobnou človeku, ale bola bez tváre, vydávala nepríjemný piskľavý zvuk z ktorého ma rozbolela hlava.

 

   Sedím opretý o prednú kapotu auta. po rukách a tváry mi steká krv tej bytosti, hľadím na brokovnicu ktorá je hodená v rohu garáže. "Prečo práve ja?!" kričím, trasiem sa od zimi a strachu. Po kolenách dobehnem k brokovnici, pevne ju držím v rukách. Obzerám si garáž, utierajúc si krv nachádzam kľúče od auta. Nasádam a štartujem odhodlaný vypadnúť odtiaľto čo najďalej. Vyšiel som s autom z garáže, idem cez hustý les. Chcel som zistiť kde sa nachádzam tak som si pustil rádio no okrem šumu som nič nepočul, na zadnom sedadle ma potešila krabička nábojov do brokovnice.

    Po pol hodine začal les rednúť a videl som v popredí nejaké domy, Obrovská ceduľa mi oznamuje a aj ma víta v Silent Hille, silná hmla ktorá vznikla po tom dažde je tak hustá že som musel zastať a ísť pešo. Mesto zívalo prázdnotou, na rýchlo odparkované autá, niektoré nabúrané. "Je tu niekto?" zareval som, samorejme žiadna odpoveď. Po nejakej chvíly som sa dostal pred policajnú stanicu, dvere boli otvorené, v opustených kanceláriách sedela osoba."Haló? Počujete ma?" Osoba schmatla jej zbraň a mierila na mňa, neváhal som a zamieril som na ňu brokovnicou. Bola to žena, policistka, blondína, krátke vlasy....

 

    Pijeme kávu, vysvetlil som jej všetko čo sa mi stalo s pocitom že budem vyzerať ako blázon no opak bol pravdou, verila mi. Dostala sa do mesta na motorke s ktorou havarovala. Pýtala sa ma na nejaké malé dievča že či som ju náhodou nevidel, asi 9 rokov, čierne krátke vlasy vo farebných šatoch. Po ceste sem som však nikoho nevidel. Policajtka sa volala Cybil Benettová. slúži v meste z ktorého pochádzam, asi pätnásť kilometrov odtiaľto, Brahms. Sľúbili sme si vzájomnú pomoc, ja jej pomôžem nájsť to dievča a ona mi pomôže dostať sa domov.

 

Utorok 11.09. 1994

   Necítim sa dobre, hľadali sme v turistickej časti mesta no beznádejne, sem tam sme natrafili na tie monštrá no nebol veľký problém sa ich zbaviť.

 

Streda 12.09.1994

   Je mi ešte horšie, ráno som zvracal, nechutí mi jesť.

V jednej uličke sme našli na stenách nejaké symboly a dieru, dieru podobnú tej v mojej kúpeľni. Rozhodol som sa že sa tam pozriem, Cybil šla hneď po mne, začala sa mi točiť hlava, celý sa trasiem, ležím, Cybil na mňa kričí no nereagujem. Omdlel som.

S krikom som vyskočil z postele. Som v mojej posteli, u mňa doma." Bol to sen?" pýtajúc sa samého seba, zmätený vchádzam do obývačky kde sa nič nezmenilo. Zvoní mi telefón ktorý do teraz nefungoval. "Kde si zmizol? Pomôž mi prosím ťa!" To bol hlas Cybil!

Prístupov 1774

Kvalita článku