Sanitka hučí ale môj bolestivý krik je hlučnejší. Záchranár mi drží pevne ruky a zaväzuje mi ich...
Les bol obrovský, sanitka išla obrovskou rýchlosťou, ani nie akoby niekoho zachraňovala, ale akoby utekala pred niekým alebo niečím. Stále pršal hustý dážď ktorý kvapkal na kapotu sanitky a netrpezlivý vodič sa stále obzeral do spätného zrkadla.
Som zviazaný, nemôžem sa hýbať, cítim tú najsilnejšiu bolesť v mojom živote, aj keď si nič nepamätám viem že väčšiu bolesť som ešte nezažil. Záchranár mi ide pichať nejakú injekciu no nestihol to. Niečo udrelo do boku sanitky a vyhodilo nás to mimo cesty.
Sanitka sa kotúla, ja som zviazaný, ledva vidím, omdlel som...
"Naozaj to chceš?" pýta sa ma nejaký muž v čiernom dlhom kabáte, má dlhé vlasy a čierne oči, vychudnutej postavy ale vysoký asi dva metre. "Chcem byť ako ty." vravím.
Sanitka celá zničená zastala na streche, zobudil som sa z bezvedomia, tá obrovská bolesť utíchla. Vytrhol som remene ktoré som mal obviazané cez ruky, dopadol som na strechu vnútra sanitky. Kde boli záchranári? Sanitka bola opustená, jedine čo bolo počuť bol silný dážď ktorý stále neutíchal a vietor ktorý šušťal listami v tmavom lese kde som sa stále nachádzal. V skrinkách boli staré oblečenia, vybral som si nejaké veci a obliekal sa, všimol som si že rana ktorú som mal od toho vlka zmizla, žiadna jazva, ako keby sa mi to všetko len zdalo.
Vyšiel som von zo sanitky, pomalým krok som sa vydal smerom od ktorého svietil mesiac. Mal som aspoň ako tak osvetlenú cestu. Obzeral som sa po okolí, kvapky dopadali na listy takže som nepočul skoro nič. Ale bolo to naozaj skoro, z ďaleka bolo počuť zavýjanie vlkov. Zrýchlil som, chcel som konečne vypadnúť z toho zasraného lesa.
Stromy postupne redli, dostal som sa na nejakú lúku ktorá pod mesačným svitom vyzerala veľmi strašidelne, na opačnej strane niekto stál. Bol vysoký a chudý, spoznával som ho no nevedel som si vybaviť odkiaľ. Spomalil som, pomalým krok som šiel k nemu. Vysoký muž ku mne natiahol ruku, podal som mu tú moju...
PRIHLÁS SA
4 
