Počul som hlasy, prebral som sa, asi som bol v bezvedomí, sadol som si a obzeral sa. Nádherná lúka a hory navôkol, postavil som sa a obzeral sa, v diaľke som videl ludí. Pomalím krokom som šiel k nim. Obraz sa mi zaostroval a spoznával som ich, bola to moja rodina aj s Mirandou, mávali mi, usmievali sa a volali ma. Zastal som, nechápajúc som sa pomalým krokom dal do predu. Ale v tom som mi to prišlo všetko divné a nechápal som tomu, stále ma volali len som cítil že nemôžem, nechcel som. Obzrel som sa za seba a keď som to uvidel začal som bežať, smeom ku mňe padal vrtuľník v ktorom som letel. Bežal som ako nikdy pred tým len som spadol, trosky vrtuľníku mi lietali nad hlavou. V tom ďalší a ďalší, celá lekárska letka sa zosypala z neba.  Všade samé trosky, mŕtvoly, oheň. Bežal som, hľadal som Mirandu, kohokoľvek živého ale neúspešne, všetky tie mŕtvoly, vnútornosti. Bolo to hrozné, začul som krik ale nevedel som z ktorej strany prichádzal. Krikom som odpovedal, šiel som podľa hlasu až som sa dostal k jednému zo zničených vrakov, ležal tam Milan, nemal nohy a ruku mal privrenú o nejaký úlomok z vrtuľníku. Kričal od strachu a bolesti: "Zabi ma! Ukonči to prosíííím!" Bol celý od krvy, spanikáril som, nevedel som čo mám robiť, na blízku som videl odtrhnutý kus vrtule. Uchopil som ten úlomok do ruky, stál som pred Milanom. "Urob tóó, prosíím" kričal. Zavrel som oči a s krikom a plačom som ukončil jeho trápenie.

   Šiel som asi deň cez lesy a lúky, plakal som, rozmýšlal prečo práve ja som prežil a ako. Ničomu som nechápal, hladel som na to čierne slnko ktoré sa zväčšovalo a zelená obloha tmavla.

   Po pár hodinách som dorazil do nejakej dediny, netušil som kde som sa nachádzal, ani som nevedel či som ešte na Slovensku či v Čechách. Bolo tam pár preživších, utekali ku mne.

   Zobudil som sa údajne po asi týždni. Mal som nové oblečenie, ruku obviazanú, ževraj som v nej mal črepiny. Na do mnou stála nejaká rodinka ktorá hladela ako pomätená. Žena asi pani domu ku mne utekala s tanierom plným jedla. Jedol som ale nechutilo mi, myslel som na rodinu a Mirandu. Dojedol som poďakoval, starší muž ku mne podišiel a pýtal sa na všetko čo sa deje. Rozprával som asi hodinu, slzy mi tiekli z očí, tá žena ma hladkala na chrbte.

 

   Porozprával som im všetko čo som vedel, že treba sa schovať do hôr kde sa výkivy gravitácie údajne ešte neobjavili, ale som si uvedomil že v horách predsa som. Chcel som sa postaviť ale nohy som mal s reťazami pripevnené k posteli. Zľakol som sa, pozrel na muža ktorý sa len uškrnul vytiahol brokovnicu a s pažbou mi treskol po hlave...

Prístupov 1357

Kvalita článku