Ubehlo pár dní po tej katastrofe, boli sme vyhladnutý. slabý a zranený. Miranda mala zapálenú nohu z pádu keď si prepichla lýtko. Boli sme vystrašený ale nestrácali sme nádej, chuť do života nás viedla bojovať v predom prehranom boji s planétou Zem ktorá sa rozhodla mstiť. Jeden chlapík sa rozhodol nás viesť, volal sa Milan, vraj bol baník a pozná všetky tunely ktoré tu vydoloval. Neveril som že sa nám podarí dostať sa z tohoto obrovského kráteru kedysi zvanom mesto. Ale nemal som na výber, Miranda potrebovala lieky...antibiotiká ktoré boli v nemocnici v časti mesta ktorá sa neprepadla.
Boli sme traja, ostatný sa báli. Milan nám dal výbavu baníkov, ťažko sa mi chodilo v tých gatiach ale pre Mirandinu záchranu by som urobil všetko, bola jediné čo mi zostalo, mal som ju veľmi rád.
Stáli sme pri obrovskej stene, kraji celého kráteru v ktorom boli obrovské diery, Milan vravel aby sme šli do tej najvrchnejšej ktorá by teoreticky nemala byť poškodená. Ako sme sa k nej šplhali tak som začul čudný zvuk a vibrácie, nad našimi hlavami sa zjavili záchranné vrtuľníky. V srdci mi odľahlo že nemusím vkročiť do tých baníckych chodieb.
Záchranári ošetrovali všetkých zranených a postupne sme šli do vrtuľníkov. Boli ich päť, neviem aký druh ale boli obrovské, také som ešte nikdy nevidel.
Leteli sme zničeným Slovenskom. Všetko horelo, bol to hrozný pohľad. Bratislava sa vraj prepadla úplne celá a Dunaj už neexistuje. Všetko čo sme poznali bolo preč. Jaslovské Bohunice sú v pohotovosti, hrozí výbuch. Leteli sme do Čiech, do Ašu, navzdialenejšiemu mestu od Slovenska, vraj kôli prípadnému výbuchu.
Vrtuľník v ktorom sme leteli sa začal silno triasť. Pilot nám neodpovedal keď sme sa pýtali čo sa deje, ani nemusel videli sme to cez okná, začala silná búrka, pár kilometrov oproti nám sa týčilo obrovské tornádo ktoré nás pomali ale isto ťahalo k sebe. V kokpite pilotom blikali samé červené kontrolky a všetko tam pípalo. Bál som sa, Miranda ma držala za ruku, zo slzami v očiach mi povedala že ma miluje...zacítil som silnú ranu.......