Putovali sme zničenou krajinou, Blížili sme sa von z doliny v ktorej sídlilo naše mesto a okolité dediny. Mierili sme do susedného mesta ktoré bolo vzdialené päťdesiat kilometrov.
Všetci sme zostali v šoku, mesto bolo nedotknuté. Dokonca fungovala aj elektrina. Tiež zažilo silné otrasy ale žiadne krátere namiesto budov, žiadne zničené domy. Myslel som si že dolina sa musela prepadnúť kôli spodným vodám lenže som sa mýlil. Vláda vydala vyhlásenia, nikto nevie čo sa deje, len zistili že všetky mestá či dediny ktoré boli v dolinách sa prepadli a vyzerá to tak že postupne sa prepadne všetko. Údajne začína zlihávať gravitačne pole planéty a nakoniec nás všetkých pohltí. Vláda posiela obyvateľov do vysokých hôr kde budú v bezpečí.
Mal som strach, ľudia panikárili. Tomuto sa nevyhneme, je to trest matky Zeme za to čo sme jej toľké roky robili.
Medzi preživšímy z nášho mesta som spoznal jedno dievča, volala sa Miranda. Boli sme si blízky a jeden druhého sme potrebovali, obaja sme prišli o rodinu, priateľov a domov. Bolo nám spolu dobre ale tušil som že to nebude na veky.
Rozmýšlal som čo má spoločné vynechávanie gravitačného poľa Zeme s čiernym slnkom. Lenže všetky teórie ktoré som si vycucal z prsta boli len teórie. Čo ak Slnečné erupcie poškodili Zemské jadro a tým to všetko začalo, zelená obloha, prepadávajúce sa mestá. Bolela ma z toho hlava, šiel som spať. Boli sme utáborený na odľahlej časti mesta kde boli len opustené fabriky. bolo skoré ráno keď sme sa zobudili na to že bola búrka, pršal červený dášť. Bol úplne horúci až sa zo zeme dymilo. Bol to veľmi nepríjemný pohľad. Stáli sme pod nejakou strechou a sledovali to. Koniec sa blížil a my ako ľudstvo to prežijeme alebo zomrieme.
Po pár hodinách pršanie prestalo, no zem bola taká horúca že sa po nej nedalo kráčať. Autám to rozleptalo kolesá. Nevedeli sme čo máme robiť tak sme len čakali, čo iné človek môže robiť ak niet cesty úniku. Prečkali sme do ďalšieho dňa keď sa už dalo ako tak chodiť po zemi. Netrvalo dlho a prišlo na nás nové nebezpečenstvo, všetko sa začalo nadnášať, s Mirandou sme sa držali o zábradlie, neťahala nás žiadna sila. Len sme sa vznášali. Všetci kričali a ja s nimi. Bol to hrozný pohľad, autá, bicykle, ľudia sa pomali vznášali na oblohu. Behom pár minút to prešlo a všetko začalo padať na zem. Začalo sa s nami prepadávať celé mesto. padali sme rýchlosťou že tie autá čo boli vo vzduchu sa k padajúcej zemy ani nepriblížili.
V tom sme ale zastali. všetko dopadlo na zem. Autá vybuchovali. domy boli zničené. Mali sme výhodu že sme boli utáborený na kraji mesta. Toto by sme inak neprežili.
Všade bola tma len z hora bola vidieť diera z ktorej sme sem prišli. Nastal začiatok beznádeje,strach a boj o prežitie ktorý nemal zmysel. Panika začala...
PRIHLÁS SA
4 