Sedel som pripútaný v pivnici, smrdela tu skapacina. Bol som zmlátený do krvy, na hlave som mal hrču a chytali ma nervy z toho že so mnou niekto riadne vydrbal. Mal som priviazané ruky putami, boli zarezané do krvy. Počul som kroky, asi ma prišli Marcusovy ciciaci odbachnúť, lahol som si na zem, nahodil som polohu mŕtvoly, síce som vedel že to nebude fungovať, ale tak nemal som inú možnosť. Otvorili sa dvere, do vnútra vošli dvaja obrovský chlapíci. Začali sa medzi sebou baviť, jeden z nich podišiel ku mne, strčil do mňa. Mysleli si že som mrtvý, zabralo to, otočili sa mi chrbtami a chceli odísť, ale nestihli to. Prvého z nich som zaškrtil putami na rukách zo zadu a druhého som zložil jednou ranou z búchačky ktorá mala byť posledná vec čo som mal v mojom úbohom živote vidieť. Zložil som si putá a zdrhol som.

 

   Kráčal som po ceste, chcel som si stopnúť odvoz, ale keď som si predstavil ako vyzerám tak som sa im nečudoval že nezastavovali. Rozmýšlal som kam mám ísť, môj byt asi už sledujú, z môjho psiska zostalo asi len to hovno v mojej posteli. Krásny deň, vravel som si. Potreboval som sa niekde prezliecť a ošetriť, jediné čo ma napadlo bola Robertova sestra, nemali sme sa moc v láske, myslela si že som Roberta do kšeftov zatiahol ja, no bolo to práve opačne. Robert mi podal pomocnú ruku keď som bol na mizine. Moja bývalka ma okradla o všetko čo som mal s jej milencom. Ak si to tak zhrniem tak môj život stojí za veľké hovno. Z jedného problému skáčem do druhého, zvikol som si. Žijem pre prítomnosť...

 

   Stál som v telefónnej búdke, hľadal som v zozname Robertovu sestru. Našiel som, bývala desať blokov od búdky. Dostal som sa k jej domu, pre istotu som sledoval chvílu okolie či tu niekde nesliedia Marcusovy ľudia. Vyzeralo to tam čisto, pristúpil som k jej domu, bol to vysoký panelák, bývala na štvrtom poschodí. Zazvonil som jej zvonkom. Ozval sa príjemný ženský hlas, povedal som: "Tu reklama, otvoríte mi?" Zabzučal zámok a bol som vo vnútri, táto finta mi vždy vyšla pri vlámačkách.

   Zaklopal som na jej dvere, z poza dverí sa ozvalo: "Moment!!!!". Po chvíle sa dvere mierne otvorili, podišiel som k medzere medzi dverami a zárubňou.

 

   Stála tam ona, mala na sebe župan ružovej farby, krátke hnedé vlasy, už dlhšie som po nej pokukával...

 

   Povedal som jej čo sa stalo, rozplakala sa, otvorila dvere dokorán a začala do mňa búchať. Ospravedlňnoval som sa jej, vravel som jej že ja za to nemôžem čo sa Robertovy stalo. Po chvílke sa zložila, sadla si na zem a oprela sa o stenu. Vypočul som si od nej presne to čo som očakával, že za to môžem samozrejme ja.

Sedel som u nej v kuchyni, asi si varila obed, lebo niečo v hrnci chlopotalo. Ošetrovala mi rany a plakala. Chytil som ju za ruku a sľúbil jej že Roberta pomstím. Zahľadela sa mi do očí a sľúbil som jej to...

Prístupov 1396

Kvalita článku