Nahý a zúfalý, s vykĺbenými ramenami, bežím po prázdnych temných koridoroch podzemného laboratória korporácie Egnerson, ktorá vyvíjala biologické zbrane. Došlo však k nehode, pri ktorej všetci zomreli, ale mŕtvymi nezostali. Zopár preživších prežilo túto apokalypsu a bojovali až do samého konca.

 

Ja a môj kamarát Richard sme sa dostali najďalej, tam kde to všetko začalo.

 

 

Zombie BlowJob The Extinction part 2

 

 

Ruky sa mi bezvládne oplieskavali o nahé telo pri mojoj ženskom behu. Hľadal som niečo, niečo čo by mi pomohlo vrátiť moje ruky do pôvodného stavu, stále som si vravel že vykĺbiť si ruky bola jediná možnosť ako sa vyslobodiť z laboratória kde ma mučili a robili na mne pokusy.

 

Po pár neúspešných pokusoch otvoriť dvere od kancelárie neznámeho doktora Bakera sa mi to nakoniec podarilo. Podišiel som ku kancelárskemu kreslu a opatrne položil ruku medzi operadlo chrbta a rúk. Vzpriečil sa telom a kanceláriov sa ozval bolestivý rev a chrupnutie kĺbu. Druhú ruku som poriešil oveľa rýchlejšie a o pár minút, oblečený s požiarnou sekerou v rukách som opäť bežal prázdnymi chodbami v podzemnom bludisku.

 

Konečne som sa dostal k výťahom, bola tam aj mapa celého laboratória. Bolo tam všetko, zbrojovňa, ošetrovne, miestnosť pre prípad kontaminácie. Rozpísané kancelárie s menami pracovníkov, na jednej bolo Richardove meno, nechápal som, nedávalo mi to žiadnu spojitosť.

"Do ľava, potom do prava. Rovno, stále rovno, do ľava, do prava a rovno." šepkal som si a snažil sa zapamätať cestu do Rišovej kancelárie.

 

So sekerou v ruke som sa plíživým krokom zakrádal pomedzi vnútornosťami obhádzanými temnými chodbami, z diaľky bolo počuť nepríjemné chrapčanie nemŕtveho monštra.

Ležal tam na zemi, nohy mal roztrhané, plazil sa ku mne, za sebou ťahal črevá a vydával nechutné zvuky. Podišiel som meter od neho, videl som detaily monštra ktoré na mňa cedilo krvavé zuby. Zahnal som sa sekerou ktorá sa zabodla priamo do lebky zombie, jeho posledná chrapľavá óda na večeru dohrala. Pár desiatok metrov ma delilo od môjho cieľa, lenže v ceste mi bránila obrovská biela rôsolovitá hmota ktorá bublinkovala a ako keby dýchala.

 

Bol som moc ďaleko na to aby som sa vracal a na mape hľadal inú cestu, musel som sa prebojovať skrz sperma stenu. Kúsok odomňa ležali obrovské fľaše naplnené tekutým dusíkom. Položil som ich na konferenčný stolík z kancelárie od vedľa, namierené na bielu hmotu som sekerou zaťal do ventilu na opačnej strane dusíkovej bomby. Ozvala sa obrovská rana, okná od kancelárii boli v momente po celej chodbe spolu s kúskami spermo monštra. Samozrejme som sa nestihol schovať a celý zababraný som sa čvachtavým krokom, rozbehol k svojmu cieľu.

 

Naozaj, kancelária mala menovku môjho parťáka s ktorým som si čo to prežil. Vykopol som zamknuté dvere. Malá miestnosť približne dva krát tri metre, Jedna menšia skriňa a stolík s počítačom, vedľa monitora bola fotka. Bol tam Rišo, so svojou ženou a dieťaťom. Veselá rodinka, krásne sa usmievali až som sa pristihol že sa tiež usmievam. Sadol som si na kreslo a začal v jeho počítači hľadať niečo čo by mi pomohlo ho nájsť. Mal tu pracovný denník, záznamy o pokusoch...

"Do kelu." potichu som si zamrlal a nechápajúc čítal ďalej. On viedol celý výskum, hľadali liek na nesmrteľnosť, podarilo sa mu to. Avšak fungoval len na určitých odvetviach DNA. Ak sa implementoval do iných oddielov RNA tak mal fatálne následky na organizmus. Mutujúce následky...

 

S vyvalenými očami som sa dostal k mailom. Veľmi častým odosielatelom bol Albert Fisker. Riaditeľ Egnerson korporácie. Tlačil na neho, chcel vidieť výsledky, vyhrážal sa mu že jeho rodina sa nedožije Vianoc pokiaľ sa nedostavia kladné výsledky. Preto sa Richard rozhodol urobiť posledné pokusy na sebe. Vďaka vírusu do seba implantoval mutagénne zložky. Avšak netrafil sa do správnych oddielov RNA a zmenilo ho to.

Záznamy z bezpečnostných kamier odhalili že to Richard tu narobil takú smršť, a napokom ušiel, nevedel však že v prvých hodinách infikácie je mutácia nestabilná a infikovaný je aj prenášač.

 

"Jeho rodina za ktorou sa ponáhlal. Môj bože. " Preto začala apokalypsa v mojej práci kde som s ním robil. Pracoval tam so mnou aby zatajil akékoľvek stopy spájané s ním a Egnersonom. Všetko mi to dalo zmysel. Všetkému som chápal...Avšak jedna vec mi nedala, prečo som sa nenakazil aj ja ?

 

Našiel som si kde sa nachádza Rišove výskumné pracovisku a rozhodol sa ho zachrániť.

Bežal som k výťahom, naťukal -42. poschodie a so sekerou v ruke čakal. Dvere sa ledva otvorili, musel som im pomôcť aby som sa ocitol v zdevastovanej časti laboratórii. Žiadne zombie, ani iné monštrá, všetko to tu bolo dávno vyvraždené, všetko bolo postrielané a poničené, z diaľky sa ozývali plamene pohlcujúce kancelárie. Našťastie som mal ísť opačným smerom takže ma nič nespomalilo.

 

Po nekonečných minútach blúdenia a hľadania som sa dostal k svoju cieľu. Stál som pred výskumným strediskom doktora Richarda Halla. Otvorili sa mi dvere do dezinfekčnej miestnosti, na lavici som videl Richardove veci, pristúpil som k nim a začal hľadať, niečo, čokoľvek.

Našiel som diktafón, vôbec som nevedel že mal diktafón a ani kedy si robil záznamy. Spustilo sa mi zopár starších záznamov, už po apokalypse.

" Dnes sme prežili útok obrovského zmutovaného slimáka, taktiež nazývaného projekt X189. Roman mal šťastie že som ho zachránil, my sme mali šťastie. "

 

Klikal som ďalel: "Stále neprejavil žiadne náznaky infekcie, neviem ako je to možné. Dostal sa do kontaktu aj s nakazenou krvou a všetko je naprosto v poriadku."

 

O kom to do pekla hovorí? Pýtal som sa sám seba, veď bol celý čas len so mnou, z preživších vždy postupne všetci poumierali.

 

"Musím ho nejako dostať do labákov, musím zistiť prečo nereaguje na mutáciu v ovzduší."

 

"Mal by som Romanovi povedať čo som zač, čo sa skutočne stalo, že je nejakým záhadným spôsobom imúnny."

 

A v tom mi diktafón padol na zem a rozbil sa, trasúc sa som sa oprel o stenu za mnou a nechápal.

 

"Ja som imúnny?"

 

Zobral som si zo zeme sekeru a vydal sa dnu do labákov. Dvere sa za mnou zatvorili, stál som v obrovskej bielej miestnosti plnej počítačov a rôznych obrovských akvárií naplnených nejakými farebnými tekutinami. Z hlboka som dýchal, moje telo bolo v šoku a bál som sa toho čo bude následovať.

Prechádzal som pomalým krokom uličkami počítačov až som sa dostal k centru miestnosti, bolo tam kovové kreslo na ktorom sedel pripútaný Richard. Na hlave mal nejakú prilbu s káblami ktoré smerovali do počítačov za mnou. Nad ním stál nejaký muž v čiernom kabáte, sledoval hodnoty na prístrojoch vedla neho.

 

"HEJ!!!!" Skríkol som a sekeru zaťal do káblov od počítačov k Rišovi. Chlapík sa v momente otočil , ani som nezažmúril oko a v okamihu stál pri mne a cítil v hrudníku obrovskú bolesť a náraz môjho tela do skrine za mnou. Ledva som vládal dýchať, vykašlal som krv a obzrel sa na Riša, stále tam ležal a nehýbal sa.

"Takže ty si ten kôli ktorému Richard posledné mesiace riskoval svoj život? Dovoľ mi aby som sa predstavil, som Albert Fisker..."

"Hej hej, viem kto si, kretén." v okamihu som ho prerušil.

"Si pre nás nesmierne dôležitý, ale je jedno či mrtvý alebo živý...nestihol dohovoriť a z úst vypľul krv. Za ním stál Richard, zabodol mu sekeru do chrbta. Fisker padol na zem v chrapľavých vzlykoch.

 

Rišo podišiel ku mne a podal mi ruku aby som vstal. Pleskol som mu po nej a dostal sa na nohy opierajúc sa o stenu, všetko som mal ešte mierne rozmazané po tej rane do hrude.

 

"Roman, nechaj ma ti to vysvetliť." dodal Rišo s kľudným hlasom.

"Nič nepotrebujem vysvetlovať, všetko už viem." roztrasene som odvetil.

 

V tom sa Fiskerovo telo začalo nechutne vykrúcať a trhať...

 

"Musíme vypadnúť, Fisker si implementoval vírus z mojej krvy!!!" Zakričal Rišo a dali sme sa na útek.

 

"Kam bežíš?!" pýtam sa ho nahnevane.

"Musíme to tu celé zničiť aj s Fiskerom. Nič sa odtiaľto nesmie dostať von. Sú tu ešte horšie veci než vírus ktorý mám v sebe!!!" Zreval a bežali sme k zbrojnici...

 

Bežali sme zničenými chodbami, za chrbtami sa ozýval zmutovaný Fisker ktorý svojou veľkosťou ničil celú statiku podzemnej budovy. Všetko praskalo, triaslo sa ale nevzdávali sme sa a bežali sme koľko sme vládali.

 

"Rišo!!! Som si istý že žiadna zbraň neublíži Fiskerovi, strácame tu čas, mali by sme vypadnúť!!! Kričím po Rišovi.

 

"Je tam ešte niečo čo nám pomôže!!! Je tam detonátor ak by došlo k úniku, celý systém to zablokuje a uzatvorí behom pár minút celý komplex a ak sa do pol hodiny neodblokuje tak sa spustí časovač s bombou!!! " a bežal ďalej.

 

Všetok ten rámus, tie zvuky, už toho na mňa bolo naozaj moc. Nevládal som už. Rišo ma uchopil za pazuchy a kričal aby som sa uvedomil.

 

Vyrazli sme dvere od zbrojnice, Rišo bežal naťukať kód k detonácií a ja som medzitým nabíjal brokovnice. Jednu som mu hodil a dali sa na útek z tejto nočnej mory.

"Následuj ma, nestihneme újsť po vlastných, musíme sa dostať na podzemné letisko, vtuľníkom máme väčšiu šancu!!!" Kričal a ukázal mi cestu ktorou musíme prejsť.

 

Fiskerovo ozrutné telo nás dobiehalo, našťastie vypálené broky z naších pušiek ho trocha spomalovali a mali sme náskok zopár desiatok metrov.

Ušli sme do nákladného výťahu ktorý sa slimačov rýchlosťou rozbehol hore.

Rišo stále sledoval čas ktorý nám zostával.

"Ešte dve minúty!" nervózne precedil pomedzi zuby.

 

Výťah sa po necelej minúte zastavil na medzi poschodí, Fisker ho zo spodu držal a bol nám stále v pätách. Vyliezli sme na poschodie a dali sa na útek. Celá budova sa otriasala v hroznom reve Fiskera.

"Už len pár metrov!!!" kričal Rišo až pokiaľ neprerazil dvere od pristávacej plochy pre vrtuľník.

"Sadaj!" ukázal na modrý vrtuľník a bežal k počítaču umiestnenému neďaleko ďalších dverý. Celý strop sa začal pomali otvárať a padať dnu autá a zombie z povrchu.

Rišo už sedel vo vrtuľníku a štartoval ho. Vrtuľa sa začala konečne otáčať a naberať správnu rýchlosť. Jemne sme sa odlepili od zeme a smerovali k modrej oblohe ktorá sa na nás usmievala.

Vrtuľník začal strácať výšku a niektoré signálky začali svietiť na červeno a pípať.

"Drží sa nás!!!!" Zkríkol Rišo a ja som už mieril s brokovnicou na monštrum ktoré kedysi bývalo ľudskou bytosťou.

 

Fisker zmenený na nepoznanie, z hlavy mu trčali zbytky kostí, namiesto očí mal obrovské tykadlá sa držal spodnej časti vrtuľníku.

 

"WHUAAAAAA!!!!!" Kričal som a strielal na príšeru ktorá nám bránila uniknúť. Stonala od bolesti ktorú som jej spôsoboval ale tá sviňa sa držala stále. Rišo na mňa kričal aby som si pohol lebo sa začne uzatvárať celý objekt. Zostal mi posledný náboj, vypálil som ho monštru priamo do tykadiel. Zavzlykala a spadla na zem.

Vrtuľník nadvihlo ako pierko a leteli sme von.

Modrá obloha so slnkom nás oslepilo, bol to nádherný pocit byť vonku, lenže ešte to nekončilo. Bomba mala dosah niekoľko desiatok kilometrov.

 

Leteli sme maximálne rýchlo ako sa dalo, mali sme namierené k horám za ktoré sme sa chceli schovať pred výbuchom.

Vrtuľník pristáva v doline pokrytej zelenou trávou, obaja vystupujeme a pozeráme na horu ktorá nám pomôže zostať v zákryte.

Všetko sa začalo neskutočne triasť. Okolím sa ozvala obrovská rana a spoza kopca sa vynorila obrovská tlaková vlna ktorá brala všetko v smere.

 

Držali sme sa vrtuľníku, všetko sa neskutočne triaslo, okrem výbuchu nebolo nič iné počuť...

O pár sekúnd neskôr nastalo absolútne ticho.

 

"Tak kam teraz?" pýtam sa Riša.

"V Anglicku je podobné laboratórium, si naším kľúčom k boju proti nákaze."

 

Naštartoval vrtuľník, kontroloval stav paliva a pripútal sa, ja som sa obzeral po krajine a dúfal že sa všetko vráti do normálu.

Cesta bola kľudná, z výšky som sledoval všetky tie zničené mestá, horiace domy a všetku tú temnotu.

Po pár hodinách letu sme sa konečne dostali nad Anglickú pevninu, Rišo hladal čo najlepšie miesto na pristátie, paliva sme mali naozaj veľmi málo. Tma nám však zkomplikovala pristátie a okrem pár odrením sme si zničili vrtuľník.

 

Vykopol som ohnuté dvere, vyskočil som na pevnú zem, baterkou si obzerám okolie. Vidím pred sebou zapálené sudy pri ktorom si ruky ohrievajú nejaký ľudia.

"Zdravíčko!! Teda ehm HELLO!!!"

Rišo stál v pozadí a obzeral si okolie.

Postavy sa otočili k nám a zavrčali. Oči im svietili na červeno, z úst im trčali dlhé zuby.

"Upíri? To jako vážne?!"

 

The END

Prístupov 3363

Kvalita článku