Nad Váhom, riekou našej rodiny,
hrozná sa vypína skala,
a na tej skale zámku rozvaliny
a v rozvalinách povesť zastaralá.
Chýry tých skalín strašia tiché kraje,
a z tých rozvalín hrozná kliatba laje.

Z Beckova — tak ten starý hrad volajú —
smutné sa tiene dolinou túlajú
a samy bystré, prudké Váhu vody
nechali svoje starodávne brody,
odtiaľ ďaleko, hnevne odplávali.
A s nimi strašná povesť chodí,
dobou nešťastnou zakliata starena,
tu, keď pútnika po rumoch tých vodí,
tak mu rozpráva o skalu oprená:

Keď sa polnoc k bielodňu pohýna —
to je doba dobrých duchov —
počuť pod skalou žiaľne nariekanie;
a keď má biť strašná polnoci hodina —
toto je doba prekliatych paduchov —
počuť pod skalou zúfalé revanie:
Čo to revanie, čo žiale hrobové?
Pútnik, to stará povesť ti rozpovie.

Na hrade tomto, hrade zlosti,
býval raz Ctibor, pán toho okolia,
pán zeme, svojich rab náruživostí —
vieš, beda tým, kto týmto sa podvolia! —
Teraz v rumoch tých čuť len sov húkanie,
za časov dávnych v skvostnom bytu,
do mraku zrána, od mraku do svitu
panovávalo radostné výskanie:
a kde sa pustá samota ukrýva,
trónila predtým pýcha, bujnosť divá.

Jačal roh poľný —
sluhovia i psy k honbe sa chystali,
a so Ctiborom, domáci, prespoľní
koňmo pánovia i panie pyšné,
družice strojné, družice hriešne
do pekných krajov na lov sa brávali:
po love začal huriavk sa veselý,
jedlo, pilo sa celú noc, deň celý.

Ctibor, oslablý honbou diviny,
vo vinách drahých, márnik, sa kúpaval,
a čistý v lone nečistej družiny
chrapom leňochov lenivec chrápaval.

Raz takto si spí, otrok ten nápoja,
čierna mu duša na tvár sa vykradla,
vidno je na nej, že nemá pokoja,
ťarcha mu hriechov na svedomie padla;
vtom pod hradbami zavyje pes bitý
a zlostný vajda z mračných snov sa schytí:
„Čo to za vytie? — Pekla muky, diabli!
To pes vyje môj a bolestne vyje!“
Sluhovia službou večitou oslablí
hrnú sa, každý svoju nechuť kryje —
„Čo to za vytie? - čo to za príhoda? —“
„Vysokorodý vojevoda!
Cestou sa kníše žobráčik šedivý
a staré údy hoľou podopiera;
tam od dolných hradieb kraja
chrt váš, Adonisko sivý,
ako nerozumné zviera
vyskočil na pánbohdaja —
vytrhol mu kus haleny,
kus nohavíc a — kus nohy —
bráni sa starec úbohý. —“

„Ha, rab! ha, hmyz sprepadený! —“
A žlč Ctibora žilami kypiaca
pretrhla slová — besnoty zradca —
uchytil ho — žlčou, jedom kropí
svoje stopy —
jedno okamženie —
pre starčoka raty nenie! —
Pán uchmatne vlasy jeho
a za múr druhý a tretí
na strašné skaly hradu vysokého
so žertvou biednou vyletí. —
Darmo vdol’ kvíli starčoka volanie,
darobné prosby, darmo nariekanie —
rozpajedenec nad tým sa len zmraští
a biednym kmeťom v čiernu priepasť praští. —

Preto — keď na noc druhá znie hodina
a polnoc strašná volá na svitanie —
tamto, kde k nebu trčí hor’ skalina,
počuť v priepasti žalostné vzdychanie.

Priateľ, vieš už, čie to hrobové lkanie? —
Kto to z polnoci zúfanlivo reve,
vyrozumieš hneď v povesti dospeve.

Ctibor ukojen obetou krvavou,
unaven diabolským namáhaním,
ľahne na skaliny riedko kryté trávou
a spí premožený tuhým spaním. —
Len sa priplazí ku strapatej hlave
had malý, lež jedovatý,
a otvorenou spiaceho hubou
v mozog bláznivý spiecha,
a ostrý jed sa miecha
do rán od hadích zubov.

Ctibor len chrápe tuhým snom jatý,
bárs myseľ plašia strachy žravé,
až keď sa rozišla zlobivosť jedu
a všade nechala škodného sledu,
kade sa čierna krv spiaceho točí,
tu hrôza a bolesť pretrhnú spanie —
skalami zatrasie strašné revanie; —
na strminu skalnú Ctibor skočí,
kníšu sa nohy, hádžu ramená,
lampa zraku vyhasená,
veta, veta, veta!
Odsúdenec nemá sveta,
večná mu mrákota zastrela zraky,
myseľ zmátanú plašia obludy,
divoko reve a trasie údy
a reve: „Pomoc, pekla druhovia!
Kde môj hrad — moji sluhovia?
Kde som? — Preč, ohavné mraky!“
Tu sebou trhne, z miesta chce diaľ —
zrúti sa šialenec v hlbinu skál.

Odtiaľ chýry strašia tiché kraje
a z tých rozvalín hrozná kliatba laje.
A samy bystré, prudké Váhu vody,
čo posiaľ hanbu skalín tých zmývali,
nechali svoje starodávne brody,
odtiaľ ďaleko, hnevne odplávali.
A s nimi strašná povesť chodí,
dobou nešťastnou zakliata starena,
tu, keď pútnika po rumoch tých vodí,
nov-znova vraví o skalu oprená.
Chýr vekom starý a vesťou vždy nový:
čie to revanie, čí žiaľ ten hrobový?