O Frankove pozostatky sa postarali krokodýle. Mojou primárnou úlohou bolo dať si do poriadku spomienky, rozmýšlať kto v tom mohol mať ešte prsty. V hlave som mal iba učiteľku, pani Matthewsovú. Nechala ma po škole kôli nedorozumeniu, hneď ako som končil v škole tak zmizla, ako keby vedela čo ma čaká. Do riti ale prečo by to robila? Začal som hladať po miestnych internetových stránkach veci ohľadom školy, našiel som staré fotky

 

                                                    A

 

fotku kde boli všetci školský pracovníci pohromade, Frank vedľa mojej učiteľky, vedľa nej učiteľ slovenčiny, do pekla ako sa volal...Johnson tuším. No budem musieť navštíviť moju pani učiteľku a pozhovárať sa s ňou.

 

Prečkal som týždeň, zalezený vo svojom prázdnom byte, prázdnom ako moja duša, teda ak nejakú dušu mám. Žalúzie som mal zastrené, veľkú miestnosť zdobila iba posteľ a veľká skriňa. Nájsť si bydlisko Jessicy Matthewsovej nebol žiadny problém, býva na druhej strane mesta v prachatej štvrti, jej manžel je architekt, často na cestách.

 

Ak v tom má prsty podám si ju doma.

 

Nasledujúce ráno, bola streda, som sa vybral na návštevu. Autom som zastal tri domy od jej, musel som sledovať, vnímať okolie v akom žije, zapisovať si každodenné rutiny obyvateľov. Kto si kedy vyzdvihuje poštu, ako kto chodí do práce a hlavne či je jej manžel doma.

Po nekonečnom týždni moja hlava obsahovala všetky informácie obyvateľov ulice.

Je skoré ráno, pán Matthews sa lúči so svojou ženou, podľa veľkosti kufra usudzujem že jeho cesta nebude jednodňová.

Auto odchádza, lúči sa so svojou manželkou...

 

Čakám pár minút a vyrážam k jej domu, stojím pred jej dverami. Z hlboka sa nadychujem, cítim zvláštny pociť, srdce mi búši, potia sa mi dlane.

Pristupujem pomalým krokom k drevenným dverám.

Zaklopal som, z poza dverý sa ozýva pokojný ženský hlas : "Miláčik čo si si zabudol?"

Stála tam, usmiata no v momente vystrašená.

 

Spoznala ma...

 

"Morgan (čítaj Morgen, pozn. autora), si to ty? " pomalým vystrašeným krokom cúvala od dverý ktoré sa pokúsila predomnou zabuchnúť.

 

Pochopil som to...

 

Vtrhol som k nej do domu, v rýchlosti zabuchol za sebou dvere a bežal k nej. Utekala k druhému východu v kuchyni ale nestihla to, hodil som po nej stolnú lampu s ktorou som ju trafil do nohy, neudržala rovnováhu a spadla na zem.

Držím ju pod krkom, mám neskutočnú chuť zaškrtiť ju, ruky sa mi od toho neskutočne trasú, môj zrýchlený tep cítim až v hlave.

 

"Kto v tom má ešte prsty?" Zhúkol som na ňu, lapala po dychu lebo som ju držal strašne pevne.

"Kto v tom ešte ide???" , trocha som povolil, začala kašlať, plakala od srachu a snažila sa rozprávať.

"Ty suka hovor!!!!!" Začal som ju silno škrtiť a bolo mi jedno ako to z nej dostanem, jej tvár bola celá červená, zaslzená a pomaličky odpadávala...

"Nie, nie, nie, nebude to také jednoduché!!!" Povolil som a znova sa rozkašlala.

"Nebol si prvý a ani posledný..." kašlala ďalej.

 

Znova som ju chytil pod krk, zdvihol som ju zo zeme a ťahal do pivnice aby som to z nej vypáčil, išiel som okolo hlavných dverí ktoré boli dokorán otvorené. Zhodil som ju do suterénu, padala po schodoch a otočil sa aby som zistil kto tu je. Predomnou stál jej manžel s bejzbolovou pálkou v ruke, tupá bolesť sa ozvala skrz moju hlavu do celého tela, kompletne ma to ochromilo, padám v bezvedomí na kolená, ďalšia rana ma zložila k zemi, môj zlomený nos zakrvavil ich podlahu a moje bezvládne telo...

Prístupov 4435

Kvalita článku