Temnota sa šírila prázdnymi ulicami uprostred horúcich nocí, tou temnotou som bol ja.

Hľadajúc svoju potravu, svoju trofej, svoj úlovok pri ktorom naplním moju prázdnotu ktorá je čoraz väčšia. Vydychujem cigaretový dym, opieram sa o stenu jednej bočnej uličky cez ktorú chodieva môj cieľ každý deň z práce. Hasím cigaretu a dávam si čierne rukavice, nechcem predsa uľahčiť polícií prácu s mojím hľadaním.

Ten známi piskot, melódia nejakej pesničky z osemdesiatych rokov. To bol on, Frank Bulderus...

Frank Bulderus, 56 rokov

Rozvedený, jeho bývalka na neho podala trestné oznámenie za týranie a sexuálne obťažovanie. Pár rokov podmienky to vyriešilo. Nebol to však jeho jediný životný prešľap.

Jeho predchádzajúce zamestnanie bolo v školstve, konkrétne, bol to školník...

Typický pupkatý stredne vysoký chlap so šedivou briadkou a fúzmi pod nosom, na prvý pohľad veľmi sympatický muž ALE...

Mal som dvanásť, krásny vek...dobrých priateľov, nerozvádzajúcich sa rodičov...priemerné známky...

Zostal som po škole kôli nedorozumeniu s učiteľkou ktorá si myslela že som hádzal po spolužiačke kriedu, nebola to však pravda, kiež by bol môj trest iný...

Bolo niečo po štvrtej hodine poobede, vtedy sa veľa žiakov v škole nezdržiava, učiteľov tiež.. Svoj trest som mal dopísaný, tak isto aj domáce úlohy, učiteľka ma pustila pretože sa sama ponáhľala domov. Šiel som ešte na záchod, otvoril som vŕzgajúce biele drevenné dvere do pánskych záchodov, bol tam školník s otvoreným kufrom plného náradia, opravoval upchaný pisoár.

"To je v poriadku chlapče, nemusíš sa hanbiť" Dodal jemným hlasom keď som vchádzal do kabínky.

Môj pohľad sa stretol s jeho, usmieval sa, pristúpil ku mne...

Zo záchodov sa ozýval iba plač malého chlapca ktorý stratil svoju nevinnosť, v ktorom sa stvorila temnota, prázdnota ktorá ho pomaličky ničila...

Nikomu som to nepovedal, bojoval som s tým sám a bojujem do teraz, už desať rokov.

Doteraz mám v očiach ten kufrík, gumenné kladivo, rôzne kliešte a skrutkovače...

"Frank Bulderus!" vystrčil som sa z spoza rohu ulice...stál tam rovno predomnou, vôbec sa nezmenil, jeho plešinu osvetlovala pouličná lampa.

"Čo chceš, poznáme sa?" Nechutne odvrkol a snažil sa odísť z jeho ešte nezačanej nočnej mory.

"Som tvoj výtvor Frank, som to, čo ťa znesie z tohto sveta." 

"O čom to do pekla trepeš ty sopliak?!" odvrkol a už ležal na zemi v bezvedomí, jedna rana z paralizéra ho zloží na pár hodín...

"Tik Tik Tik" Zašepkal som do ucha Frankovi ktorý sa pomaličky preberal z bezvedomia. Ležal na zemi zviazaný.

"Spoznávaš toto miesto Frankie?" pohol som jeho tučnou hlavou aby sa poobzeral po miestnosti v ktorej ma pripravil o všetko, o život, emócie, v miestnosti kde ma naplnil prázdnotou...

"Ako si mám pamätať ktorý si bol?" Vyhŕklo z Franka.

Moje srdce sa na okamih zastavilo, neveril som vlastným ušiam.

 

"Ty si to urobil viacerým?" Zhúkol som na neho a kopol ho do toho jeho nechutného bachora, triasol som sa od nervov, hnev ktorý ma ovládal bol neskutočne silný a úžasný. Konečne som niečo cítil.

Ten bastard sa rozplakal, začal ľutovať čo urobil..."Strašne ma to mrzí, prepáč mi to prosím ťa..."

Blá blá blá, teraz prichádzal moment pravdy, moment kedy zistím aký je to pocit pomsty.

Ležal na zemi, držal ma za nohy a prosil o odpustenie, pomali som sa k nemu sklonil, otočil ho a chytil pod krk keď v tom mi niečo povedal: "Nútili ma k tomu, ja som to nechcel robiť, vraveli že to musím urobiť kôli vašej výchove, nemali ste disciplínu, žiadny poriadok".

Moje oči sa naplnili slzami, ale nie od smútku...môj hnev ma totálne ovládol, môj temný pasažier vo mne ožil.

Otvoril som jednu záchodovú kabínku v ktorej bol položený kufrík s náradím, vzal som skrutkovač a pomaličky som ho zabodol do jeho brucha, plochý hrot sa zaboril do kože, cítil som každý jeden milimeter preniknutia, bol tam celý.

Frank kričal od bolesti, vzal sol ďalší skrutkovač, tentokrát spolu s kladivom. Namieril som ho priamo do jeho rozkroku a z celej sily treskol...Zo záchodov sa ozval silný výkrik od bolesti a následný plač, prosil o zmilovanie ale ja som vyberal ďalšíe náradie.

Veľké ťažké kladivo, postavil som sa nad jeho hlavu, pozrel mu do očí, videl som v nich strach, bolesť a utrpenie, videl som seba.

 

Držím kladivo v oboch rukách, Frank leží v kaluži krvy podomnou a ja sa naťahujem k poslednej rane. Nadychujem sa a s kladivom rýchlo mierim k jeho hlave, znova a znova...

Biele kachličky na stenách sa zafarbujú červenou farbou, pisoáre začínajú splachovať nastriekanú krv a ja sedím v kúte, pozerám na mŕtve telo a na tú prázdnotu ktorá vo mne stále je...

"Nič sa nezmenilo..." zašepkal som

Prístupov 3950

Kvalita článku