Som sám, zničený životom kráčajúc po temnej chodbe prázdneho domu, prázdneho ako moje srdce, prázdneho ako môj život.

Nehľadím na okolnosti, príčinu tejto pekelnej situácie. Ani neviem za čo bojujem,neviem kde sa vo mne berie tá sila, sila žiť. Možno vo mne prežíva ešte nejaká pozitívna myšlienka nádejného ničím nerušeného života...ale taký neexistuje. Nie v tomto svete...

Jediným priateľom v tejto hororovej situácii je ťažká skoro metrová sekera s drevennou rúčkou ktorá sa mi zadiera do mojich krvavých rúk. Starodávne obrazy povesené na stenách míňam pomalým krokom, nevšímam si ich obsah, vidím v nich len monštrózny odraz mojej šialenej maličkosti. Mám namierené k posledným dverám z pod ktorých presvitalo svetlo posledného života v tejto diere ktoré musí vyhasnúť. Vykopol som dvere do malej iziebky v ktorej hrala hlavnú rolu len jedna obrovská posteľ so skriňou na pravej strany. Z postele vyskočil mladý muž vyššej postavy, chudý a špinavý. Bežal naproti mne s kuchynským nožom v ruke ktorý mi zabodol priamo do stehna. Mojím telom prešla neskutočná bolesť, pulzujúca elektrika a nespočetné množštvo hormónov ktoré ma chceli zbaviť bolesti.

Sekundu na to som muža rukami chytil pod krk a stiahol k zemi do kaluže krvy od mojej nohy. Tlačil som silno ako som len vládal a videl na ňom strácajúci život. Ten okamih bol pre mňa veľmi príjemný, slastný a naplňujúci...

Upadal do bezvedomia a jednou rukou som sa načiahol po sekery ktorá bola pripravená skončiť v jeho bezvládnom tele bez duše. S krikom som zabodol sekeru do jeho nechutného tela, striekajúca krv pohltila starú bielu farbu na stenách. Jeho krv sa na zemi miešala s mojou, strácal som silu sa udržať na nohách, strácal som silu udržať sa na žive...

 

Moje telo ktoré strácalo silu žiť padalo na zem k rozsekanému kedysi človeku, moja vôľa žiť sa vytratila mojím posledným krvavým nádychom...

Prístupov 2480

Kvalita článku