Z posledných síl som bežal cez temný les uprostred noci, mesiac v splne mi osvecoval ťažký terén predomnou. Padajúc k zemi som sa snažil zachytiť okolitých konárov ktoré desivo tancovali so silným vetrom ktorý mi vial do chrbta.
Doudieraný, dokrvavený znova na nohách, som bežal, srdce mi šlo od strachu z hrude vyskočiť ale vôľa žiť bola silnejšia.
Šum lístia na korunách stromov mi zakázal načúvať tónu temnoty ktorá bola čím ďalej bližšie k svojej obeti.
Na jeden okamih mi mesiac ukázal drevenný zrub, z komína sa vlnil ladným pohybom bledý dym smerujúc k tmavej oblohe.
Namieril som to k chatke, potreboval som sa schovať, oddýchnuť si, nájsť svetlo v tejto šialenosti s názvom život.
Mesiac sa schoval za čierne mraky z ktorých sa začalo blýskať, studené kvapky začali hrať symfóniu samoty na listoch. Lapal som po dychu, tlačil sa cez husté porasty kríkov, boli čoraz hustšie a tesnejšie, prerezávali sa mojou kožou, priahli po mojej krvy, po mojej vôli žiť.
Obloha neprestávala vyplakávať, zmenila farbu, červené nebeské peklo mi poodhalilo desivý terén mojej cesty, na stromoch vyseli ľudské telá. Lebky zatlčené klincami, orgánmi poobhádzané trávy a nechutný smrad smrti. Škripľavý rachot začal prekrikovať sonátu búrky, blížil sa ku mne, vedel kde som, vedel kam idem a chcel ma dobehnúť, nie, musel ma dobehnúť, to je jeho úloha, jeho rola, v tejto satire.
Znova som sa rozbehol k môjmu cieľu, míňajúc všetko to utrpenie naokolo. Cítil som ako sa studené kvapky dažda zmenili na teplé, priam horúce symboly hojnosti. Neboli to už dažďové kvapky, celé moje telo bolo nasiaknuté krvou ktorá na mňa pršala a infikovala ma svojou bezradnosťou.
Bežal som stále dokola, stratil svoj smer, zronený a zničený padám na kolená, myslím na koniec, chcem to mať za sebou...
Naopak, niekto to nechce.
Počujem ženský šepot ako vraví moje meno. "Utekaj, neobzeraj sa a ver svojmu úsudku a vôli žiť."
Stojím na nohách, rozhliadam sa po temnom okolí ktoré obklopuje moju dušu. Cítim vánok šťastia ktorý sa usadzuje v mojich pľúcach a napĺňa ma svetlom.
Po niekoľkých nekonečných hodinách sa dostávam pred obrovský kopec ktorý obkolesuje skala.
Leziem, nepozerám sa na zem, pár krát sa pošmyknem, ale vždy sa chytím a bojujem.
Už som skoro na vrchu, kričím od vyčerpania ale viem že čas na odpočinok ma čaká až tam hore.
Som na krásnej obrovskej planine, slnečné lúče dopadajú na nádhernú lúku plnú bielych kvetov. Približujem sa k drevennej chatke.
Stojím pred ňou, chytám sa zábradlia a vystupujem po schodkoch na drevennú verandu s maľovanou lavicou, dvere sú otvorené, počujem kroky z vnútra.
Objavíš sa tam ty, usmievaš sa, čakáš na mňa...Rozbehol som sa k tebe a držím ťa v náručí,
nepustím ťa...
PRIHLÁS SA
4 
