6. 11. 2010, 18:41

 

Novembrový, nezvyčajne teplý večer doprevádzal zvuk opadaného lístia na záhrade jedného domu v ktorom bývala čerstvo prisťahovaná rodina. Jana, jej manžel Richard a ich dcérka Julka. Richard ich nesmierne miloval, opustil dobre platenú prácu v ktorej začínal skoro ráno a odchádzal v neskorých hodinách len preto, aby bol so svojou milovanou rodinou ktorá bola pre neho tým najdôležitejším. Aby zatajil svoju minulosť, nastúpil ako robotník do jednej fabriky za minimálnu mzdu. Nepýtali sa ho na jeho minulosť, chceli len mladého zručného pracovníka.

 

Vietor lístie prifúkol cez priotvorené kuchynské okno k spustenému sporáku na ktorom syčala kanvica. Zo vzdialenej obývačky prekrikoval kanvicu zapnutý televízor v ktorom práve vysielali mimoriadne spravodajstvo o prepuknutí nejakej epidémie v hlavnom meste.

 

6.5. 2012, 18:41

 

Opieram si hlavu o priotvorené okno auta, sledujem zahubený svet a počúvam posledný album Boba Marleyho. Rišo šoféruje, pofajčieva si cigaretu a pohmkáva si melódiu. Spokojne sa natriasame na poľnej cestičke, máme namierené tam, kde to všetko skončí...

"Zombie mačky!!!!" zreval a dupol na plyn. Pritlačilo ma k sedanke a sledujem ako sa k nám hrnú krvavé čičinky, oči im svietia na žlto, sú vychudnuté, až ku kostiam ktoré im vytŕčajú z pod kože.

O pár sekúnd sa smejeme na mŕtvych vychudnutých mačičkách s vytečenými očičkami na ceste.

 

 

Po všetkých udalostiach ktoré sa nám stali sme zostali zase iba dvaja, či už nám kolegovcov vyhrýzli zombie, alebo vypálili kyselinou slimáci, či sa zľakli nášho nekonečného libida, vždy sme zostali len ja a Rišo. Nerozlučný parťáci, kamaráti až do konca.

 

Jedla sme mali nedostatok, kde sa podeli časy keď sme išli kradnúť šišky do Lidla plného zombie.

Boli sme len na blbých konzervách s vysokým dátumom spotreby a psom žrádle.

 

Čo bolo vlastne naším cieľom? Prežiť, vyhýbali sme sa hraniciam na desiatky kilometrov. Mysleli sme si časom, keď bude menej zombie, príde pomoc...nikdy však neprišli.

Nadišla konečne chvíľa to zmeniť, mali sme namierené na severozápadné hranice. Auto bolo preplnené zbraňami, nábojmi, pornočasopismi a dvoma sexy silikónovými Aničkami.

 

Skoré ráno, 25.2. 2010 6:49

Rišo bol na ceste z nočnej zmeny, unavený, narobený. Keď vyšiel z firemného autobusu k svojmu domu, zostal stáť pár desiatok metrov od jeho domu. Čakal tam on, Fisker. Jeho bývalý zamestnávateľ osobne, hľadel na Richarda, usmieval sa.

Riša oblial studený pot, pomalým krokom kráčal k človeku ktorému patrila spoločnosť v ktorej Richard dlhé roky pracoval na temných projektoch.

Vysoký muž v stredných rokoch, blonďavé vlasy upravené k svojmu veku, čierny oblek. Na prvý pohľad Fisker vyzeral veľmi sympaticky, večne usmievajúci sa chlapík ktorý vedel presne ako na ľudí, preto vlastnil spoločnosť ktorá sa zaoberala úplne všetkým.

 

"Mám pre teba poslednú prácu." usmieval sa.

"Vypadni odtiaľto, nemám záujem!" Naštvano dodal Rišo a odomykal vstupnú bránku od domu.

Fisker zvážnel, chytil Richarda za plece a uprene mu hladel do jeho zelených očí: "Máme to, prišli sme na princíp obnovovania mŕtvych buniek, Potrebujem ťa, svet ťa potrebuje. Vieš že si najlepší, nikto to nedokáže stabilizovať, iba ty, raz si to skoro mal." dôležito pozeral na zamračeného Riša.

" Zaplatím ti naozaj dobre, chceš predsa aby sa mala tvoja rodina dobre nie? Som si istý že tvoje úspory sa časom minú, chceš rodinu živiť za minimálnu mzdu? "

Richard sa pozrel na Fiskera. "Daj mi čas...!

 

 

 13:22, 7.5. 2012

Sedím na zadných sedadlách s Aničkou v ruke, užívam si možno moje posledné chvíle rozkoše.

Rišo sa otáča..."och do riti, ty hovado úchilné, nemohol si počkať aspoň keď vypadnem z auta?!" hysterčil. Ignorujúc jeho kecy som pokračoval v rozrobenej prácičke práve v okamihu keď po nás začali strielať vysoké zmutované postavy v sado-maso oblečkoch.

"Drž saaaaa!!!" Zreval po mňe, ani som sa nenazdal a ležali sme prekotený na streche.

S holou cikulou som pobehoval okolo auta hľadajúc moju stratenú M4. Okrem pár ohlodaných kostičiek som našiel moju silikónovú Aničku. Obzrel som sa po Rišovy ktorý bol práve zaneprázdnený paľbou po mutantoch...Hádam mi dopraje chvíľočku rozkoše...

 

O pár minút, príjemne zrelaxovaný dvíham zo zeme moju M4, ale ako sa tak pozerám tak zbytočne. Rišo ich všetkých sám zbúchal. Neveril som vlastným očiam, boli sme pred zničenou bránou ktorá oddelovala hranice. Opatrne sme pribehli k bráne, kryl som Rišovy chrbát, nikde nebolo ani živej duše. Kráčali sme k neďalekým vojenským stanom, boli tu odparkované autá, tanky, dokonca aj vrtuľníky. "Kam všetci zmizli?" nechápajúc sa pýtam.

"Nie sú tu ani telá" dodal Rišo keď skúmal na zemi stopy od topánok.

"Kuchyňa!!!" skríkol som a bežal do malej miestnosti plnej ešte nepokazeného jedla...

 

 

Prístupov 3080

Kvalita článku